Chystáte sa chytať kredity ako Pokémonov?

Viem, že mnohí mladí práve prechádzajú vnútornou mizériou pri rozhodovaní, na ktorú vysokú školu sa zapísať. Mnohí mladí si totiž naposledy položili otázku „čím chcem byť?“ ešte vo veku, kedy chceli byť smetiarom. Odvtedy už nie. Doba sa zmenila a zmenila sa aj motivácia. Vysokých škôl je veľa, študentov čoraz menej a aj to málo má otvorené hranice a bezhraničné možnosti. Na rozdiel od minulosti dnes mnohí tí, ktorí by o tom kedysi mohli iba snívať, dnes držia v rukách rozhodnutia o prijatí hneď z niekoľkých vysokých škôl. Ako teda postupovať, aby vysoká škola nebola premárnenými rokmi a štúdium malo význam? Je dôležitejšia otázka „Kde študovať?“ alebo „Čo študovať?“

Musím žiaľ konštatovať, že ani prvá ani druhá otázka z môjho pohľadu nie je dôležitá. Omnoho dôležitejšia je odpoveď na otázku, PREČO chcem vlastne študovať? Volá sa to motivácia. Knihy o obchodných technikách sú jej plné. Dokonca aj motivácia sa v odbornej literatúre delí a spája buď s bolesťou – nevyhnutnosťou alebo s pôžitkom. Z vlastnej dlhoročnej skúsenosti vysokoškolského pedagóga si dovolím tvrdiť, že existujú najmenej dve skupiny študentov. Tí „osvietení“ a tí ostatní.

Osvietený študent už od mala vie, že chce byť astronautom a urobí pre to aj nemožné a naozaj sa ním napokon stane. Alebo poznám dieťa, ktoré chodilo peši 3 km do stajne čistiť a česať cudzie kone, dúfajúc, že sa raz na nich bude môcť povoziť. Celú strednú školu si oddrelo s jednotkami aj na úkor voľného času, len aby sa dostalo na vysnívanú veterinu. Tí ostatní chcú byť astronautmi, alebo lekármi, ale napokon sa uspokoja aj s hotelovou akadémiou, alebo strojárinou. Ostatní možno aj vyštudujú vysokú školu, avšak preto, lebo rodičia povedali, že s vysokou školou sa budú mať lepšie. Tá druhá skupina študentov vysokých škôl je z roka na rok väčšia. Školy robia v tomto prípade maximum, aby aj z tejto skupiny dokázali aspoň sčasti vychovať budúcu elitu národa.

Aj tá elita ale musí chcieť. Najzákladnejšiu motiváciu a odpoveď na otázky kvality našich škôl teda nie je potrebné hľadať v medzinárodných rebríčkoch, ale v sebe. Je potrebné chcieť byť pýchou, nie hanbou svojho diplomu, nech už pochádza odkiaľkoľvek. Je potrebné uvedomiť si, že všetci tí milí spolužiaci a spolužiačky z krúžkovice sú Vašimi budúcimi konkurentmi a čo najskôr získať konkurenčnú výhodu pre trh práce.

Takže skôr, než začnete uvažovať nad vysokoškolským štúdiom si zodpovedajte otázku: Hodíte alibisticky svoje vzdelanie a schopnosti na školský systém a učebné osnovy, ktoré tvoria politici a úradníci a už roky sa nevedia zhodnúť na tom, čo by sa decká vlastne mali učiť? Alebo sa budete naozaj zaujímať o problematiku, ktorú študujete a hľadať si k nej aj iné zdroje, napríklad v zahraničí? Máte odvahu predbehnúť svojho učiteľa, alebo je pre Vás len ďalšou nutnou nepríjemnou úrovňou, ktorú je potrebné zdolať na ceste za titulom? Máte odvahu nájsť otázku, na ktorú Váš učiteľ nepozná odpoveď? Alebo chcete iba jednotlivé kredity chytať ako Pokémonov?

Moral toho celého je v tom, že je príliš veľa magistrov, upratujúcich hotely v zahraničí. Možno tiež chceli byť kedysi astronautmi, ale „chápete….na slovenských školách? Kde každý dostane titul skoro zadara?“ Moral spočíva v tom, že sťažovať sa na kvalitu škôl a degradáciu titulov, znamená neuvedomiť si, že ich hodnota nikdy nespočívala v školách, ale vo Vás.

Ak by sme zrušili všetky tituly, koľkým študentom by to pomohlo pochopiť, že podstatné sú vedomosti?

Milí vysokoškolskí študenti… Teraz po promóciách a odplavení všetkých endorfínov zo získaného titulu, nie učitelia, ale Vy by ste mali vziať do rúk nejaký ten transparent a hajde s ním pred nejaké politické hniezdo! Nie kvôli učiteľským platom, ale kvôli Vašim budúcim platom. Všetci ktorí Vás dnes učia s cieľom urobiť z Vás titulovaného človeka, to robia najlepšie ako vedia. Niektorí vyhorení, iní premotivovaní, ďalší prísni, ďalší nezáživní, iní v pohode…. Všetci viete veľmi rýchlo ohodnotiť svojich vysokoškolských pedagógov a nepotrebujete k tomu ani špeciálne kritériá, hodnotiace rebríčky a merítka. Subjektívne cítite, nakoľko Vás motivuje, ako dlho máte pootvorené ústa pri prednáške a čo ste si z nej odniesli.

Lenže v opačnom garde to také jednoduché nie je. Každý jeden odbor slovenských vysokých škôl má takzvaný „profil absolventa“.  Na jeho základe by sa mali stanoviť ciele jednotlivých predmetov, na základe cieľov predmetov by sa mali voliť aj spôsoby hodnotenia študenta. Toto žiaľ nefunguje, je to čiste formálna záležitosť. Nech sú ciele akokoľvek odborne a profesionálne napísané (čím akademickejšie a komplikovanejšie, tým lepšie), tak spôsob hodnotenia je čo? Skúška. Teda preverenie toho, čo z teórie ste sa naučili naspamäť.

Aby ste mi naozaj verili, že tieto profily absolventa sú pekne akademicky naštylizované, tak tu je jedna z množstva ukážok, ktoré nájdete aj na internete:

„Základná charakteristika štúdia vychádza zo systémového prístupu, plánovitosti, algoritmického myslenia, komplexnosti a globálnej optimalizácie. Absolvent je schopný samostatne aj v tíme riešiť zložité projekty…“ Na prvý pohľad je logické, že ak študent absolvuje napríklad predmet Projektový manažment, tak by mal byť schopný samostatne aj v tíme riešiť rôzne zložité projekty…

„Nie, nie je“, povedal by Vám nejeden zamestnávateľ. Ani nemôže byť. V skutočnosti sa namiesto riešenia projektov zaoberá na samotnom predmete výlučne teóriou a podstatu hodnotenia tvorí práve jej znalosť. Keď dostane hodnotenie za test, v ktorom preukáže znalosť teórií napríklad manažmentu tak to neznamená, že vie robiť manažment. Na vysokej škole môžete skúmať napríklad teórie marketingu, vychádzať pohodlne z Kotlera, ale neznamená to, že viete a môžete robiť plnohodnotného marketéra. Na našich vysokých školách by bola radosť študovať pre každého mladého Slováka, keby „vedieť niečo robiť“ nebolo menej ako „vedieť o niečom rozprávať – skúmať to“. Neviem, či Vám to dáva zmysel, ale toto je zjednodušene povedané bazálny problém slovenského vysokoškolského vzdelávania. Očakávať od absolventa, že bude po opustení brány školy uplatniteľný v praxi vďaka memorovaniu teórie je pri tomto systéme nereálne. Najmä nie pri teóriách starých niekoľko rokov.

Vrátim sa ku príkladu fínskej Lapland university of applied sciences. Hodnotenie predmetov tam neprebieha klasickou skúškou, ale praktickými zadaniami počas semestra, vedením tzv. learning diary (zápisník toho, čo ste sa naučili) a ďalších podobných praktických vecí. Hodnotia sa riešenia a návrhy riešení problémov z praxe a tej je v súkromnej sfére neúrekom.

Je viac škôl, u ktorých prepojenie s praxou začalo fungovať, no stále sa vyhýba ekonomickým, sociálnym, manažérskym a im príbuzným odborom, ktoré sú ale u mladých ľudí mimoriadne obľúbené na štúdium. Tie školy, na ktorých funguje aplikovaný výskum by mali mať medzi prvými zmenený systém hodnotenia študentov. Nič komplikované, nemusia to byť individuálne referencie ako na LinkedIn alebo anglických základných školách. Pokojne môžu zostať aj písmenká. Ide o to, aby sme zaviedli také spôsoby hodnotenia, ktoré zodpovedajú skutočným cieľom vzdelávania a prestali merať hmotnosť metrom.

P.S.: Nedávno vyšiel minister školstva s iniciatívou zrušiť celoživotné tituly docent a profesor. Hoci som držiteľom titulu docent súhlasím s pánom ministrom. A nielen to. Dokonca by som bol aj za zrušenie všetkých Mgr., Ing. a rôznych Dr. titulov. Čo myslíte, koľko študentov by na našich vysokých školách ubudlo? Koľko študentov by možno pochopilo, že podstatné sú nadobudnuté vedomosti a zručnosti, nie titul? 🙂

Prax robí inžiniera. Ale prečo až prax keď na to máme školy?

U nás sa vysoké školy delia na univerzitné, odborné a nezačlenené. Vo viacerých krajinách nájdete napríklad delenie na teoreticko-výskumné a praktické. Žiadne obavy z akreditačných komisií, plnenia nadiktovaných kvót… Na praktických hlavne prax.

Ak ste vysokoškolák, ani to nečítajte, už je neskoro. Ak ste stredoškolák, prípadne ho máte doma, zrejme už riešite otázku, kam na vysokú školu. Nie či vôbec, ale rovno kam. Zvykli sme si považovať diplom za vstupenku do pracovného raja. Hoci už rodičia tušia, že to tak nie je, aj tak Vás ešte stále nabádajú k honbe za titulom. Dnes ho má už aj čoraz viac ľudí za výrobnými pásmi, takže ak sa chcete podpisovať väčším počtom znakov, pokojne si vyberte nejaký nenáročný odbor a veselo študujte. Niečo Vám to dá. Najmä budete vedieť pomenovať množstvo vecí a porozumiete argumentácii v nejakom odbore. Žiadne vzdelanie nie je zlé alebo zbytočné, práve naopak! Ani naše vysoké školy nemožno označiť za zlé. Je tu iba niekoľko závažných nedostatkov efektivity, ktoré potom bolia zamestnávateľov a následne platovo aj Vás. Tieto nedostatky spôsobujú to, že absolvent si nevie nájsť zamestnanie, pretože väčšina firiem požaduje prax.

Malo by to byť takto: Školstvo vyrába študentov pre prax, ergo pre zamestnávateľov. Tí sú jeho cieľovou skupinou. Keďže každá výroba má tri vstupy: prácu, pôdu, kapitál, má práca ľudí na hospodárstvo krajiny veľmi veľký vplyv. Je teda v najvyššom záujme štátu a škôl pripraviť ľudí, schopných okamžite sa zaradiť do pracovného procesu, naskočiť na ktorýkoľvek rozbehnutý vlak a zachovať si pri tom ten „nový vietor“ do plachiet akejkoľvek firmy. Realita je taká, že mnoho absolventov si nevie ani vypísať papiere pri prihlasovaní sa na úrad práce. Na zamestnávateľov majú okrem nároku na plat aj očakávanie, že ich zasvätia do tajov praxe. Lenže zamestnávateľ Vás nechce učiť ako to chodí v praxi! Chce Vám maximálne tak ukázať, kde je kuchynka, WC a naložiť Vám úlohy, s ktorými si sami, prípadne v tíme poradíte. Bodka. Takto sa roztáča bludný kruh očakávaní zamestnancov a zamestnávateľov.

Hovorí sa, že prax robí inžiniera. Ale prečo až prax, keď na to máme školy? Tak napríklad naše školy sa podľa zákona delia na tri skupiny: univerzitné, odborné a nezačlenené. Prvé sú, ako sa hovorí „najviac“.  Môžete tu študovať do omrzenia, nakoľko poskytujú vzdelanie vo všetkých troch stupňoch VŠ štúdia ,vykonávať vývoj a výskum. Odborné vysoké školy vzdelávajú hlavne v 1. stupni VŠ štúdia a tiež vykonávajú aplikovaný výskum. Nemôžete si tu ale napríklad urobiť doktorát. Nezačlenené vysoké školy nie sú zaradené v predchádzajúcich dvoch skupinách a poskytujú vzdelávanie v 1. a 2. stupni. Snahou všetkých vysokých škôl je logicky patriť do skupiny A a urobiť všetko pre to, aby ich tam akreditačná komisia zaradila. Preto všetci naháňajú rôzne kredity, potrebný počet doktorandov, garantov, vedeckých výstupov a prác o hocičom, len nech je ich veľa, veľa….

Toľko k poučkám, aby ste vedeli čo máte na Slovensku na výber a prečo ste niekedy až na konci tohto „potravinového reťazca“. Pritom inšpirácií v okolitých krajinách je neúrekom, stačí sa chcieť učiť od skúsenejších. Nedávno som navštívil jednu Fínsku univerzitu Lapland university of applied sciences. Dôležité je to slovíčko „applied sciences“. Vo Fínsku sa školy delia veľmi logicky – na výskumné a aplikované. Rozdiel je v tom, že práve na tých aplikovaných sa študenti učia robiť praktické veci. Teda niečo na štýl nášho stredoškolského, nedávno zavedeného duálneho vzdelávania. Napríklad študenti zdravotníckych odborov tam mali zriadenú ambulanciu v ktorej reálne ošetrovali pacientov. V rámci kooperácie jednotlivých fakúlt im študenti výpočtovej techniky vyvíjali simulátor sanitky, aby sa zdravotníci počas simulovanej jazdy a turbulencií v teréne naučili ošetrovať pacienta aj v sanitke.

U nás to takto funguje podobne, avšak len u niektorých odborov. Medici či veterinári sú v praxi takmer okamžite, inak by to nešlo. Viete si predstaviť medika, ktorý by nevedel pichnúť injekciu alebo v živote nenavštívil pitevňu? (bojím sa toho, že niekto povie áno) Dokonca už aj na práve robia simulované súdne procesy. Špecificky však v ekonomických, sociálnych a manažérskych a príbuzných odboroch to akosi nejde.

Ak sa chceme niekam pohnúť, budeme musieť v prvom kroku zmeniť pohľad na delenie vysokých škôl. Ak toto dokážeme zmeniť a nastaviť tým ich smerovanie, už nikto nebude žiadnu vysokú školu považovať za zlú, či zbytočnú, pretože každá jedna bude mať svoje opodstatnenie pre prax.

 

(Cesta autora bola financovaná z programu Erasmus+)

Článok bol publikovaný aj na SME blog.

Ako začať čítať anglické knihy

Jednou z najúčinnejších stratégií ako sa niečo naučiť je začať čítať. Nemýľte si ho s bezduchým memorovaním slovíčok, či poučiek. Jedným z najúčinnejších spôsobov, ako niečo vynájsť, či zistiť je pokúsiť sa poprieť doteraz zistené. Na to, aby ste dokázali niečo poprieť, potrebujete základňu určitých vedomostí. Potrebujete zistiť, čo máte chuť poprieť. Ani vedec nejde robiť pokusy bez informačnej základne. Ani kuchár sa nepúšťa do experimentovania, ak nepozná aspoň základné technológie prípravy jedál a vzájomného reagovania jednotlivých surovín pri ich príprave. Jedným z najúčinnejších spôsobov, ako si rozšíriť informačnú základňu je hľadať v zahraničných zdrojoch. Nespoliehať sa len na to, čo niekto pretlmočil a ďalší piati z toho recyklovali nejaké publikácie, ale dokázať si tlmočiť sám a hľadať to, čo sám potrebujem. Na to potrebujete znalosti cudzieho jazyka.

Pri bádaní a naberaní nových informácií najmä vo vysokoškolskom živote potrebujete angličtinu. Môžeme sa donekonečna hádať o kvalite vysokých škôl u nás, faktom je, že ich umiestnenie v medzinárodných rebríčkoch je na spodných priečkach, prípadne sme hrdí a robíme si okolo toho veľké PR, ak sa do nich vôbec dostaneme. Lenže v kvalite sa nepohneme, ak zostaneme pri akomkoľvek bádaní odkázaní na zdroje a publikácie jednej krajiny. V preklade sa to volá obmedzenosť. V kvalite sa nepohneme, ak si nevstúpime do svedomia a nepripustíme, že začať musí každý od seba, že nestačí, ak si drahé doučovanie z eurofondov zaplatia iba doktorandi alebo profesori. Ak sa chceme pohnúť v kvalite, musí sa každý študent sám z vlastnej iniciatívy naučiť veľmi kvalitne cudzí jazyk a to ešte predtým, než sa pustí do svojej prvej bakalárky. Bodka.

Jednou z najúčinnejších stratégií, ako sa definitívne naučiť cudzí jazyk a tým rozšíriť svoje možnosti na nové trhy (všetky možnosti, vrátane sebarealizácie) je začať čítať cudzojazyčné knihy. Čítanie Vám pomôže absorbovať kvantá nových slov, výrazov a slangov z danej problematiky.

Ak ste sa ešte nikdy nepustili do čítania anglickej knihy,  zrejme patríte k väčšine ľudí, ktorí nedôverujú svojim znalostiam cudzej reči a obávate sa toho, že nebudete nič rozumieť a v kuse budete nosom v slovníku, čím sa čítanie jednej strany predĺži na niekoľko dní. Pamätáte si, ako plynule ste začali čítať šlabikár vo svojej rodnej reči? Že si robím srandu? Áno, robím. Nepoznám totiž nikoho, kto by na prvý šup začal čítať plynule a nepotreboval farebné fixky na neznáme výrazy a slovník. Čítať budete kostrbato a pomaly…zhruba prvých 30-50 strán. Rovnako ako kedysi v šlabikári, aj tu sa budete zameriavať viac na technickú stránku veci, než na obsah. Ale naučíte sa to a to veľmi rýchlo. Základné čítanie už totiž máte zvládnuté, teraz sa to isté naučiť v cudzej reči.

Pre začiatočníkov v anglickom čítaní sú rôzne knihy, ktoré sú napísané jednoduchšou „kuchynskou“ angličtinou. Lenže pozor! Toto platí iba pre beletriu. Pre odbornú literatúru nie. Čítanie beletrie Vám rozšíri znalosti základných fráz, ktoré sa opakujú v mnohých knihách. Chcete rovno začať čítať odborné knihy zo svojej oblasti? Urobíte najlepšie čo môžete. Paradoxne čítanie odbornej literatúry je omnoho jednoduchšie. Kým v beletrii sú používané množstvá prídavných mien  a synonymá, v odbornej literatúre sa jedna vec volá rovnako na prvej, ako aj na tridsiatej, či tristopäťdesiatej strane. Keď som bol ešte študentom, mali sme predmet Všeobecná ekonomická teória. Profesori sa nám „vyhrážali“, že máme byť radi, že nemusíme čítať Samuelsona, ale máme výhodu a priam česť učiť sa z dostupných slovenských skrípt. Nedalo mi to a tak som si toho „nešťastníka“ Samuelsona kúpil. Bol napísaný neuveriteľne dobre a čítaval som ho veľmi rád po večeroch. Odporúčam aj Vám začať rovno s odbornou literatúrou, samozrejme z Vašej oblasti. Ak ešte odbor vybraný nemáte, tak začnite dostupnými knihami, označenými ako „bestseller“. Tie sú obvykle napísané jazykom pre masy, teda jednoduchým.

Bez poriadneho slovníka sa nezaobídete, najmä na začiatku. Čo už to bude prvých 50 strán, alebo prvých 5 kníh. Ako svoju prvú anglickú knihu si kúpte poriadny slovník, prípadne jeho online verziu. Nespoliehajte sa na google translator, hoci je najrozšírenejší, lebo je zdarma. Nenájdete v ňom podrobné gramatické informácie, ako predložky a slová, s ktorými sa dané slovo viaže pre rôzne použitia, príklady vo vetách, slovný druh…

Každú stranu, ktorú si preložíte si následne aj nahlas prečítajte. Nie preto, aby ste si čochvíľa mohli založiť vlastný youtube kanál, ale kvôli výslovnosti.

A ešte jeden tip na záver: Skvelé online kníhkupectvo s dodaním zdarma kdekoľvek: https://www.bookdepository.com/

Ak zvládnete prečítanie komercie, môžete začať s odbornými textami a postupne lustrovať weby s odbornými informáciami a vedeckými štúdiami. Na čítaní anglických kníh existuje iba jedna skutočne ťažká vec. Prekonanie predsudkov pred prečítaním tej prvej.

 

Článok bol publikovaný aj na SME blog.

Povinné čítanie

Po tomto ma budete nenávidieť. Naša mládež číta menej. Našej mládeži sa deformuje vyjadrovanie, pretože v podvedomí nemá uloženú dostatočnú slovnú zásobu a dostatočne bohatý základ pre čerpanie metafor, porekadiel, prirovnaní…. Nie že by nečítala, to by som jej krivdil. Messengery len tak horia a ani Facebook im nedokáže ukázať všetky statusy všetkých ich priateľov a lajknutých stránok, pretože v priebehu jednej hodiny by ich bolo priemerne okolo 1000 a to je neprelúskateľné. V skutočnosti naša mládež v dnešnej preelektrizovanej online dobe číta v jednom kuse. A poctivo si vyberá čo. Preberá medzi menším, väčším a evidentným balastom, množstvom hoaxov a alternatívnych médií, neoverenými faktami a politickým, či firemným PR…. Avšak jazyk používaný v online prostredí je až príliš zdeformovaný na to, aby dokázal to, čo je úlohou skutočného čítania – teda obohatiť slovnú zásobu a prakticky vytvoriť ju. Online texty v drvivej väčšine prípadov neprechádzajú žiadnou gramatickou korektúrou a tak v top rebríčkoch gramatických prešľapov ľudí 15-25+ sa nachádzajú najčastejšie: „Krásny ste obaja!“ „drevenný, koženný, úžastný, urobily, dozvedely, v júly, v e-maily“, či rovno chýbajúca diakritika, pretože tá v androidoch beztak nie je. A keďže slovenčinári naozaj chcú, aby naša milá mládež nebola na smiech ani pri snahe získať si lepšie zamestnanie, ani pri snahe dostať vysnívanú jednotkárku na rande, dávajú im na plecia ešte vo formovateľnom veku hory povinnej literatúry. Povinné čítanie však dnes nie je v móde.

Myslíme si však, že každý je rodený turista a poctivo tie hory zdolá? Nie. Ale každý druhý je rodený hacker. V dnešnej dobe stačí pár klikov na internete, copy+paste celý referát a obsah knihy plus pár viet o autorovi priamo do prezentácie, alebo do čitateľského denníka a nikto nikdy neskontroluje, či študent danú knihu naozaj prečítal a dostal sa k tomu podstatnému, čo nebolo spomenuté v riadkoch, ale medzi nimi. Učitelia sú dnes tak pohltení lovením nutných kreditov a napĺňaním priemerov a kvót, že im málokedy zvýši čas na to, aby so študentmi debatovali o danej knihe a dopodrobna ju rozoberali. Viete čo robili slovenčinári kedysi nám? Kládli nám otázky, na ktoré mohol poznať odpoveď iba ten, čo knihu naozaj poctivo prečítal. Napríklad aké stromy rástli na Domanického pozemku v poviedke Keď báčik z Chochoľova umrie? Alebo po čo poslala Adama Krta na trh jeho žena? Akej farby mal vlasy Maco Mlieč? Čo bolo pod stromčekom u Kamenských v štvrtom dejstve Statkov-zmätkov? Viete aké zmätky sme z toho mali my? Nebojte sa, nezískal som žiadnu traumu, zostal som celkom normálny, len trochu rozhľadenejší, bohatší o pár hlbokých myšlienok a priznávam, aj náročnejší na obsah a formu modernej literatúry.

Naša krajina má bohaté, krásne i menej pekné časti dejín a aby sme nemuseli vždy nanovo objavovať teplú vodu, nasávame múdrosť generácií z kníh. Najčastejším argumentom mladých býva, že literatúra nie je prispôsobená veku a chápaniu, že je napísaná zložitým jazykom, plným archaizmov. Som však presvedčený, že kto pochopí základy Excelu a Powerpointu, kto používa amerikanizmy, bohemizmy a alfanumerické znaky namiesto slov, je schopný pochopiť aj Hviezdoslava.

Každá krajina má svojho Hviezdoslava. Francúzske deti čítajú Exupéryho, Sartreho, Camusa, mladí Taliani lúskajú napríklad Pasoliniho alebo Alberta Moraviu a mnoho iného. A zrejme v každej krajine sa mládež rovnako odúva, že musí čítať niečo staré a náročné, v čom má evidentne zaľúbenie iba učiteľka literatúry. Ak ale má mládež tento dojem, je potrebné hľadať chybu za katedrou, nie v zozname povinnej literatúry.

A napokon, aby som som si neutieral ústa do mládeže, najmä nie do hipsterov, ktorí už majú zrejme novelizovaný zoznam povinnej literatúry, pretože v bratislavských podnikoch som v poslednej dobe už dvakrát videl výtlačok Hlavy XXII, skúsim nenásilný návrh. A to najmä ako reakciu na revoltu katolíkov kvôli jednému kontroverznému a jemne povedané cynickému titulu od Pišťaneka a Taragela (ktorý som presne z tohto dôvodu aj následne prečítal) Milí priatelia a tvorcovia povinných čitateľských zoznamov, milá mládež… Neuberajme z povinnej literatúry! Vo vlastnom záujme do nej pridajme! Pridajme konečne do zoznamu povinne  aspoň jednu knihu v angličtine. Nech mladí získajú motiváciu začať ich čítať. Nech spracujú prvotné niekoľkostranové obavy, že nebudú rozumieť. Nech sa naučia čítať cudzojazyčné knihy. Úplne stačí jeden titul na prekonanie bariéry, ktorý môže a aj naštartuje cudzojazyčné čítanie. V tejto chvíli na mňa mnohí nadávate a ja vám to nezazlievam. Viem však, aký obrovský dosah to bude mať o pár rokov na výsledky Vášho vysokoškolského štúdia, či rovno vedeckého bádania.

 

Článok bol publikovaný aj na SME blog.

Prečo absolventi v praxi nechodia hľadať riešenia problémov do vysokoškolských učebníc?

Zlý učiteľ žiakom hovorí to, čo vie. Dobrý učiteľ vie, čo hovorí. Študenti učiteľovi veria, lebo nemajú inú možnosť. Veď predsa napísal aj učebnicu z ktorej sa učíme. A ako autor učebnice je svätec, lebo vie o problematike všetko. Veď to zhrnul do knihy. A ešte aj s tvrdým obalom. A to je niečo! Alebo nie je? Prečo teda absolventi v praxi nehľadajú riešenia problémov vo vysokoškolských učebniciach?

Slovo študovať, odvodené od latinského STUDERE znamená v preklade usilovne pracovať. Latinčina má krásny výraz na to, čo by malo charakterizovať každé štúdium – usilovne pracovať a to nielen pre študentov ale aj ich učiteľov. Tragédiou dnešnej doby  je, že často si študent neprečíta ani tú jednu knihu z daného predmetu. Menej horšia vec je, ak si ju prečíta a všetky jeho vedomosti o problematike vychádzajú iba z tejto jednej knihy. Aj keď tým posledným som si nie istý. Najväčšou tragédiou je ak si študent učebnicu už prečíta a naučí sa „blbosti“.

A teraz už vážne. Úplne ideálny prípad je, ak ste anglický alebo americký, prípadne veľmi usilovný slovenský študent a prečítate si okrem tejto jednej, aj kopec inej, dnes už na pár klikov dostupnej literatúry v angličtine a následne si vytvoríte vlastný názor. Tak na spomínanú slovenskú učebnicu, ako aj na problematiku. Najideálnejší prípad je, ak filtrujete informácie a výsledkom bude kopec nových otázok, ktoré dokážete svojmu učiteľovi pri najbližšej prednáške položiť.

Predtým, než Vám poviem, ako prichádza na svet učebnica, použijem ako príklad jedného môjho známeho, ktorý nedokončil ani strednú školu. Žiaľ, puberta bola silnejšia než chuť vzdelávať sa a systém ho odpísal len na ťažkú manuálnu prácu. Keďže tá u nás bola slabo platená, odišiel do zahraničia. Po desiatich rokoch sa vrátil, bohatší o tri nové jazyky na plynulej úrovni, o množstvo špecializovaných kurzov, s fantastickou úrovňou slovenskej gramatiky. To posledné ma zaujalo najviac tak som sa pýtal… Niekdajší „grázlik“ mi odpovedal, že on jednoducho veľa číta. Po večeroch, po nociach, kniha za knihou. Za posledné tri roky ich prečítal 110. Číta čo chce, čo ho zaujme a obohacuje. „Ja študujem, ale už si vyberám to potrebné. Rozširujem si rozhľad a filtrujem. A hoci mám za sebou množstvo kníh, nenájdeš medzi nimi ani jedinú učebnicu.“

Milí priatelia, toto sú tri vety, v ktorých je popísaná celá tragédia nesprávneho prekladu výrazu STUDERE. Nepoznám žiadneho absolventa, ktorý v praxi po narazení na problém ide hľadať jeho riešenie do skrípt či učebníc.

Ako sa rodí väčšina učebníc u nás? Zjednoduším to do ľudskej reči a časového rámca. Robíte výskum, trvajúci povedzme dva roky, publikujete na konferenciách, publikujete vo vedeckých časopisoch (ďalší rok-dva), následne spracujete (prípadne niekto iný za Vás) text, ktorý tvorí učebnicu. Tá je vydaná v niektorom z renomovaných vydavateľstiev (opäť rok až dva). Keď to spočítate, tak v ideálnom prípade sú poznatky, prezentované v učebniciach vydaných týmto spôsobom staré cca 5 rokov. V niektorých odboroch je to pomerne v poriadku, pretože niektoré veci sa až tak rýchlo nemenia. V iných je to neprípustne dlhá doba.

A to ešte stále nie sme v slovenskej realite. Tu máme dva typy vysokoškolských učiteľov– autorov učebníc. Prvý typ vie po anglicky, sleduje čo sa aktuálne deje v odbore. V podstate nemá problém urobiť to isté, čo zahraničný autor, teda sledovať  zahraničné monografie, portál Scopus, Web of Science …. Dokáže tieto aktuálne texty preložiť do slovenčiny a využiť vo svojej učebnici. Zlatý internet, keď si predstavíte, ako rýchlo sa viete dostať k štúdiám zaoceánskych vedcov, že? J Druhý typ (častejší) po anglicky nevie. Má dve možnosti. Platí si preklady alebo preberá state a citácie od prvého typu učiteľa, teda opisuje učebnice, či monografie niekoho iného, ktoré už vyšli v slovenčine. V časovom rámci si teda pripočítajte ďalšie 2-3 roky k tým pôvodne piatim. Výsledok? Poznatky v takýchto učebniciach sú staré v lepšom prípade 8 rokov, v horšom 10-15 rokov. A nie je problém stretnúť sa aj so staršími. Schválne si zoberte ktorúkoľvek učebnicu, ktorú máte doma, pozrite si zoznam použitej literatúry. Ak tam nájdete staré tituly, ak tam nájdete prevažne odkazy na slovenskú alebo českú literatúru, s najväčšou pravdepodobnosťou držíte v ruke starú recyklovanú  vykopávku. Prečo vlastne učitelia píšu nejaké učebnice? Mnohí iba preto, lebo učebnicu potrebujú na kariérny rast a na preukázanie publikačnej činnosti. Do toho ich tlačí systém. Musíš vykazovať publikačnú činnosť. Ty máš za to body do tabuľky, škola má za to body do tabuľky, akreditačná komisia je spokojná, všetci majú splnené limity a študent ….  nie je hlúpy aby na to neprišiel aj sám a nezačal sa po nástupe do praxe obzerať po iných zdrojoch vedomostí.

Nechcem krivdiť učiteľom.  Pravda je taká, že napísať dobrú učebnicu je náročný a dlhodobý proces. V ideálnom svete má učiteľ šancu spolupracovať s celou skupinou odborníkov (minimálne jazykový korektor, grafik, ….)

Moral toho celého: Základný problém, prečo absolventi v reálnej praxi, po škole už nikdy viac neotvoria vysokoškolské učebnice je, že oni neboli cieľovou skupinou autora. Cieľovkou boli kolegovia-učitelia, ktorí hodnotili v rámci kariérneho postupu iných učiteľov – autorov učebníc, aby vykázali svoju publikačnú činnosť. A preto úplne rozumiem tomu, že si niekto z 800 eurového platu proste nedovolí minúť 200-300 eur na najnovšiu špičkovú vedeckú literatúru alebo nemá záujem o to, aby učebnica bola zrozumiteľná a zaujímavá pre študentov alebo absolventov. Bol by blázon.

Problémom bol už na začiatku nesprávny preklad latinského STUDERE – usilovne pracovať.

P.S.: A teraz si predstavte, že svojho času malo Ministerstvo školstva predstavu, že aj učitelia základných a stredných škôl majú písať učebnice…

 

Článok bol publikovaný aj na SME blog.

Máme viac pokazených zubov alebo hláv?

Neverili by ste, aké kreatívne odbory sa dajú študovať na našich vysokých školách. Verejných aj tých súkromných, ktoré v podstate len kopírujú nastavený verejný dopyt. V prvom rade chcem motivovať mladých, aby to využili a išli študovať. Vyštudovať vysokú školu je stále viac, ako vyštudovať strednú, je to iný kontakt s realitou, s inou formou vzdelávania a určite sa niečo pri tápaní vysokoškolskými skriptami naučia. Už neraz som povedal a poviem to znova, že titul už dnes nie je zárukou kariéry, tobôž nie úspechu. Prosím rodičov, aby nestrašili mladých týmto tvrdením, ktoré ešte v ich časoch ako tak platilo. Úspech sa totiž nachádza až za tým, čo je v kategórii povinností. Dnes je však omnoho dôležitejšie to, čo vyštudujete. Je to dokonca dôležitejšie, než to, kde. Na Slovensku máme dve kategórie vysokých škôl – verejné a súkromné. Verejné sú plne dotované zo štátneho rozpočtu, súkromné z vreciek študentov (ich rodičov). Keď sa rozhodnete ísť študovať na vysokú, celkom určite Vás budú zaujímať mnohé ukazovatele a argumenty prečo ísť tam, či onam, no asi máloktorý študent sa zaujíma o hospodársky vývoj a prognózy krajiny na 10 rokov dopredu. Koniec-koncov, nie je to ich starosť. Toto má sledovať a regulovať štát. Ak potrebujete len nejaké písmenká pred menom, vyberiete si pravdepodobne niečo menej náročné. To je potom obvykle dôvod, prečo máme toľko absolventov sociálnej práce, verejnej správy, či politológie. Alebo napríklad animátora voľného času. Áno, aj taký vysokoškolský študijný odbor máme. A v poslednej dobe je populárnou psychológia. Len pre porovnanie, zubárov máme od minulého roka o 80 viac, kdežto psychológov nám pribudlo 342 len z verejných vysokých škôl, financovaných zo štátneho rozpočtu. Naozaj potrebuje štát toľko psychológov? Podľa toho, ako financujeme vysoké školy zrejme áno. Psychológ je podľa štátu užitočnejší ako zubár. Počet absolventov psychológie nie je konečný. Ak totiž zoberieme do úvahy podobné študijné programy s názvom Spoločenské a behaviorálne vedy, tj. psychológia, sociálna a pracovná psychológia, kariérové poradenstvo, sociálna a pracovná psychológia, sociálna práca, sociálna práca v zdravotníctve, sociálna práca so zameraním na rodinu, aplikovaná sociálna práca, riadenie a organizácia sociálnych služieb, sociálna práca vo verejnej správe a sociálne služby, sociálne služby a poradenstvo, sociálne služby a poradenstvo vo verejnej správe, sociálna antropológia, ich celkový počet absolventov v prvom a druhom stupni denného štúdia dosiahol počet 1.726. Žiada sa mi dodať, že za ten istý čas sa tu štyri automobilky dlhodobo a opakovane zháňajú po absolventoch technických smerov.

Aby ste mi rozumeli…V žiadnom prípade neznevažujem štúdium spoločenských a behaviorálnych vied. Ani psychológie, ani politológie ani sociálnej práce ani príbuzných odborov. Každá jedna škola vyžaduje čas a úsilie a aj nemalé osobné financie. Dokonca keď mi kamarát marketér oznámi, že ide po štyridsiatke študovať psychológiu, tak mu tlieskam, lebo viem, že touto nadstavbou nesleduje titul pred menom (stačia mu doterajšie), ale snahu lepšie porozumieť cieľovým skupinám. Čo tým sledujem je iná otázka….

Totiž, viete koľko absolventov rovnakých študijných programov vyprodukovali za minulý rok súkromné vysoké školy? Poviem Vám to presne. 3393 absolventov spoločenských a behaviorálnych vied. Takmer raz toľko ako na verejných. Čo z toho vyplýva? Že dopyt zo strany študentov je a ak je toto štúdium silou-mocou ich snom, sú ochotní si zaň aj zaplatiť.

Keď som ešte chodil do školy ja, učil som sa, že verejné služby je nutné udržiavať tam, kde súkromný sektor neexistuje, alebo nemá záujem o poskytovanie určitých služieb. Napr. armáda, polícia… z toho titulu máme aj verejné vysoké školstvo. A štát sa v tomto prípade správa tak, ako keby sám potreboval služby psychológa. Má príliš benevolentnú výchovu. Necháva mladých robiť si čo chcú. Neurčuje mantinely, nemyslí dopredu, nedovidí za roh hospodárskeho vývoja a nechápe možné dôsledky. Ako keď ste prvorodič a šialene rozmaznávate svoje dieťa. „Chceš čokoládu? Áno tu máš celé kilo, aby si malo dosť. A nechceš si umyť ruky? Nevadí, tak si ich neumy, možno samo pochopíš dôsledky svojho konania, keď si zamažeš oblečenie a nám gauč a steny. Nechceš ísť spať? Chceš pozerať telku do polnoci? Chceš sa bicyklovať namiesto písania úloh? Ideme na obed do fast foodu? No jasné že môžeš všetko! Som predsa tvoj milujúci rodič, ktorý ti dáva absolútnu voľnosť s cieľom nezdeformovať ťa!“…  Nemusíte so mnou vo všetkom súhlasiť, stačí, ak pochopíte tento pohľad na vec. Prečo dovolíme a platíme štúdium študentom podľa ich vlastného, často sebastredného záujmu? Prečo dovolíme verejným vysokým školám tento záujem využívať? Nebolo by rozumnejšie dať hlavy dokopy (a že ich je tu viac ako 5 miliónov) a zamyslieť sa nad tým, či naozaj potrebujeme 1700 nových psychológov ročne, alebo chceme financovať vysokoškolské štúdium mladým podľa skutočných potrieb tohto štátu a nás, ktorí to platíme z našich daní?

 

Článok bol publikovaný aj na SME blog.

Prečo sa nebáť študovať na vysokej škole v akomkoľvek veku?

Generácie študentov už stáročia čakajú na vedeckú štúdiu, ktorá potvrdí, že žiakom je možné naliať vedomosti do hláv. Namiesto bádania po tom, či a ako sa to dá, však stále prichádzajú nové a nové štúdie, ktoré v ľuďoch potvrdzujú pocit, že čím sú starší, tým menej si zapamätajú a učenie je pre nich ťažšie. Tento pocit dokážu ešte prehĺbiť aj moderné technológie, v ktorých jazyku rozprávajú takmer všetci mladí. A tak sa nám generačná priepasť vidí nekonečná a možnosť naskočiť na ten rýchlik, či dobehnúť zameškané prakticky nulová. Niekde v tomto bode zaháňajú myšlienku na ďalšie vzdelávanie ľudia po štyridsiatke. Ľudia, z ktorých mnohí nemajú kontá na Facebooku. Ľudia, pre ktorých bol vrcholom zvládnutia informatiky Word ako súčasť MS Office. A nie je veľa takých, ktorí by ich uistili, že ich pocity aj úroveň doterajšieho vzdelania sú úplne v poriadku. Učil som mnohých ľudí 40+, ktorí sa rozhodli z nejakého dôvodu pre vysokoškolské štúdium. To rozhodnutie študovať nebolo vôbec ľahké. Na 80% k nemu boli „dokopaní“ životnými okolnosťami, obvykle pracovnými. Nútené zvyšovanie kvalifikácie, tabuľkové platy, hrozba straty zamestnania…. No mnohí z nich sa nechali prehovoriť, keď išli na vysokú školu ich deti. Avšak s rozdielnym cieľom. Kým u mladých išlo predovšetkým o získanie titulu, ako samozrejmosti na trhu práce, u tých starších išlo o výraznejšie zapojenie ega a titul bol pre nich čímsi nepredstaviteľným, vzácnym, životnou métou, ktorá bude znamenať aj rešpekt a uznanie širokého okolia.

Drvivá väčšina týchto študentov, pochopiteľne z časových dôvodov najmä externistov, majú moje uznanie omnoho skôr, než sa k tomu titulu dopracujú. A že sa na 100% dopracujú, to hádam ani nemusím uvádzať. Motivácia je u nich omnoho silnejšia a pomáha im zvládnuť aj ťažšie skúšky. Nedovolí im mávnuť rukou a prejsť len tak na inú školu, alebo to len tak vzdať a ukončiť. Nezniesli by možné posmešky okolia. Majú trpezlivosť a silnú motiváciu, aká mladým väčšinou chýba.

Druhou zaujímavou vecou je, že títo starší študenti, ktorých už čiastočne vyškolila prax, sú vzájomným obohatením aj pre pedagógov. Už po nástupe zistia, že vysoká škola nie je taký strašiak, ako sa to zdá. Že to nie je nič hrozné, že je to naopak zábava a študijné materiály si často sami dobrovoľne pridávajú. Vďaka ostrieľanosti z praxe sa neostýchajú konfrontovať profesorov otázkami, konzultovať s nimi prípady z praxe a porovnávať si vlastné poznatky s nadobúdanými teoretickými vedomosťami.

Ak sa už niekto po štyridsiatke dá na vysokoškolské štúdium, môžete naňho uzatvárať stávky, že to neskončí pri prvom titule. Mám skúsenosť, že vzdelávanie ich natoľko pohltí, že to ničnerobenie po získaní nejakého titulu nevydržia a stanú sa adeptami na celoživotné vzdelávanie. Jednoducho keď sa už človek raz odváži a zistí, že hlava je aj po niekoľkých dekádach plne použiteľná, vezme si to za svoju životnú filozofiu a určite v tom bude po nejakej dobe pokračovať.

Starší študenti si dokážu omnoho lepšie zapamätať informácie, pretože veľmi chcú a hľadajú spôsoby, ako si lepšie pamätať, ako sa učiť. A dokážu memorovať. Áno, je to presne tak, nenávidené memorovanie informácií správnym spôsobom pomáha zapamätať si ich. Ak vpustíte informáciu do krátkodobej pamäte, pričom ju prekryjete X ďalšími informáciami  bez toho, aby ste sa k nej vrátili, teda ju nejakým spôsobom uchovali, ste na najlepšej ceste k zabúdaniu. A následnej frustrácii, že nedokážete absorbovať toľko učiva.

A propos…je potrebné vstrebať toľko učiva, keď dnes máme na všetko internet a vieme kde hľadať? Nuž, ak chcete byť dobrí v čomkoľvek, potrebujete si najskôr vybudovať aj určitú nutnú teoretickú základňu. Naštudovať to, na čo už prišli tí pred Vami. Ak učivo „memorujete“ správnym spôsobom, ukladáte si ho do dlhodobej pamäte a viete s ním správne pracovať aj neskôr a aj v praxi. Memorovanie bez porozumenia je Hviezdoslavov Kubín.

A napokon, ak chcete byť inžiniermi aj po tom, čo vypadne elektrina, tak áno, je to potrebné.

Takže to zhrniem. Bez ohľadu na to, či máte 40, 50, alebo viac rokov, jedna z najlepších vecí, top darov sebe samému, spôsobov ako zostať mladým, vybočiť z koľají, či zmeniť nežiadúci trend vyhorenia v práci je štúdium. Vydať sa do neprebádaného terénu, spoznať aj o generáciu-dve mladších spolužiakov, ktorí majú nové nápady a akčné myslenie a vzájomne sa obohatiť. Poďte smelo do toho! Váhaním ste stratili doterajšie roky!

 

PS: Viete prečo sa starší študenti rýchlejšie učia na skúšky? …Presne tak, lebo vypínajú (alebo nemajú) Facebook 🙂

Za nekvalitné vysoké školy sú zodpovední študenti

Uff teraz som Vám dal, že? Čo som si to dovolil napísať a napáliť davy vzdelaniachtivých študentov, ktorí sú iba rukojemníkmi komótneho, dookola iba prešívaného a plátaného systému a to ich prirodzene ťahá do zahraničia? Zákazníkov, ktorým sa nie a nie dostať rovnako kvalitných služieb ako za hranicami? Študenti predsa za nekvalitné vysoké školy nemôžu …

Máte pravdu, sú rukojemníkmi, to nepopieram. Raz sú rukojemníkmi akreditačnej komisie, inokedy samotných škôl, lebo tak je jednoducho zákon nastavený a je nastavený zle. Ale kým sa opäť začneme zaoberať ďalšou novelizáciou tejto legislatívnej telenovely zvanej Zákon o vysokých školách, pozrime sa na naše vlastné vnútorné nastavenie a pohľad na problematiku.

Začnem príhodou…Ako docent som sa raz zaoberal v rámci marketingu témou kvality služieb. Teda neraz, ale konkrétne vtedy raz, aby som bol presný, to bolo meranie kvality služieb z pohľadu zákazníka. Keďže existuje mnoho rôznych prístupov k tejto téme, rozhodol som sa ich aplikovať priamo na konkrétnu vysokú školu. Keď som o článku referoval na konferencii, tak sa do mňa náhle pustil profesor z anglickej vysokej školy. Vraj pekná blbosť! Študent predsa nie je zákazník, študent je produkt!!!

Musím povedať, že ma zaskočil a keby na to bolo viac času, určite by som sa s ním s vďakou konfrontoval. 🙂 Snáď na inej konferencii. Ale teraz k veci. V čom je pes zakopaný? U nás na Slovensku sa na študenta škola pozerá ako na zákazníka. A to aj napriek tomu, že zaňho pokiaľ študuje na verejnej vysokej škole platí celé jeho školné štát. K tomuto zákazníkovi sa pristupuje takmer ako k chránenému druhu, ktorému sa občas školy snažia vliezť až veľmi… ďaleko do priazne, len aby doštudoval a teda škola si udržala svoju infúziu zo štátneho rozpočtu.

Dôvod? Rozpočty našich verejných vysokých škôl sú z veľkej časti tvorené iba práve príjmom od štátu. Inak na tom nie sú ani súkromné vysoké školy, ktorých rozpočty sa prevažne plnia iba z príjmov od študentov.

A tu je namieste otázka, kto je vlastne zákazníkom vysokých škôl?

Študent, štát, zamestnávatelia alebo my čo prispievame do verejného rozpočtu? A čo je produktom vysokých škôl? Titul, či absolvent?

Ak by konečne aj naše vysoké školy začali považovať študenta za produkt, stalo by sa nasledovné:

  1. Museli by začať pracovať s jeho kvalitou
  2. Mali by šancu získať aj iné zdroje, iných zákazníkov (napríklad firmy, alebo darcov)
  3. Oslobodili by sa od závislosti (na jednom zdroji príjmu), ktorá vždy vedie k znižovaniu kvality poskytovaných služieb
  4. Mohli by potom konečne začať fungovať ako každá iná firma

A vlastne ešte ani nie. Viete, že kým v súčasnosti musia firmy drieť aby mali na dane, licencie a ďalšie kreatívne nazvané výpalné určené do spoločnej pokladničky, školy, ktoré sa tvária, že majú viaczdrojové financovanie, čo je dnes veľmi moderné, nepodliehajú dani z príjmov, konkrétne ich dotácie (teda najväčšia položka v rozpočte) a peniaze (školné), ktoré inkasujú od študentov sú ako bonus oslobodené od DPH?

Čiže moral toho celého. Milí študenti, žiaľ tým, že ste považovaní za zákazníkov, nie za produkt je Vám „nevedome“ znižovaná kvalita poskytovaného vysokoškolského vzdelania. Keď prídete do fitness centra s pokorou za trénerom že „vytesaj zo mňa sochu“, považujete sa za produkt. Lebo ten svoj produkt – seba ste prišli zdokonaliť, vylepšiť, opraviť, pridať mu na hodnote. Rovnako tak by sme mali pristupovať k vzdelávaniu. Nie ako „platím si to, tak ma musíte nechať prejsť“, resp. „dostávate za mňa od štátu dotácie tak ma musíte nechať prejsť“. Je to tréning, cvičisko, boj, kladenie otázok, hľadanie odpovedí, posilňovanie mozgov, kreativity s čím ďalej, tým ťažšími závažiami (nárokmi) aby o ten produkt, ktorý z toho napokon vyjde bola v pomyselnom hypermarkete pracovných pozícií okamžitá bitka a to aj bez výpredajových akcií…

Kvalitná škola, viac peňazí! Och, ako pekne to znie. Lenže…

Myslím si, že všetci politici, tak ako sú navlečení vo volebných tričkách rôznych farieb, by si mali povedať, že školstvo je to najdôležitejšie, čo musíme rozvíjať, resp. zmeniť, aby sa táto krajina mala dobre. Už teraz totiž zaostávame. Politici robia medvediu službu súkromným školám a najradšej by ich videli zrušené, pretože im kazia komótny štátny školský biznis. Médiá robia medvediu službu pre istotu všetkým školám a snažia sa propagovať najmä ich slabšie stránky, zlyhania, náznaky káuz. A všetci spolu tým robia PR službu zahraničným školám, ku ktorým sa valia haldy slovenských študentov s vidinou zelenšej trávy za plotom. Na Slovensku predsa žiadna kvalitná škola neexistuje!

U nás to v skratke vyzerá tak, že sa všetci vyjadrujú ku školstvu s predstavou zázračného riešenia na jeho fungovanie, ale v skutočnosti sa každý trasie, len aby ho nedosadili do funkcie ministra tohto rezortu. Je to totiž jediná pozícia v tomto štáte, kde je človek na odstrel ešte skôr, než si stihne prvýkrát obzrieť svoju novú kanceláriu a poprosiť sekretárku o kávu. Všetci by sme tu chceli mať podľa vyjadrení kompetentných a médií školstvo na úrovni zahraničných škôl, hoci nevieme presne definovať, čo majú zelenšie než my. O 100% vyššie platy pre pedagógov a zrušené všetky súkromné školy, lebo sú zlé zlé zlé a odčerpávajú zbytočne študentov tým štátnym (verejným). Chceme viac peňazí na fungovanie, viac peňazí na výskum, viac peňazí na platy a chceme viac peňazí na tie kvalitnejšie školy. Táto celkom logická úvaha už začína znieť aj z úst politikov. Taká pekná marketingová fráza, že „Škola, ktorá je kvalitná, dostane od štátu viac peňazí.“ To všetko chceme mať aj so zachovaním súčasného počtu pedagógov, prípadne jeho navýšením, veď každý chce zarobiť a to aj za predpokladu, že demografická krivka bude naďalej klesať. Takže čoraz menej žiakov, rovnaký počet škôl, z ktorých chce mať každá všetko (rozumej plnú výbavu labáku) a rovnaký počet učiteľov.

Už niekde na strednej škole ste sa v rámci učebných osnov určite stretli so základným dokumentom nášho štátu – Ústavou. Podľa článku 12 sú ľudia „slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach“. Podľa článku 42 má každý právo na vzdelanie. Citujem: „Občania majú právo na bezplatné vzdelanie v základných školách a stredných školách, podľa schopností občana a možnosti spoločnosti aj na vysokých školách.“ Až potiaľto vyzeráme ako smaragdovozelený trávnik. Aspoň na papieri Ústavy. A teraz si predstavte, že by sa tá spleť myšlienok o tom, ako by malo byť zreformované a sfunkčnené školstvo, dostala do reality. Predstavte si, že zatiaľ čo jedno dieťa chodí do školy, ktorá je „kvalitná“ a dostáva preto od štátu viac peňazí, iné, rovnako schopné, možno ešte šikovnejšie navštevuje školu, ktorá je menej kvalitná, pretože iná pre neho nie je dostupná. Dieťa napríklad žije v Rožňave, alebo Ubli alebo Hornej Marikovej a rodičia nemajú zdroje na to, aby dochádzalo za tou „kvalitnejšou“ školou napríklad na opačný koniec republiky.

Alebo iný príklad…Vzdelávanie na základných, stredných, ale i vysokých školách je dlhodobou – niekoľkoročnou záležitosťou, ktorá Vám celkom určite pohltí mladosť. Predstavte si, že práve Vaše dieťa nastúpi do onej „kvalitnej“ školy. Z tej sa však postupom času, počas štúdia Vášho dieťaťa stane škola „nekvalitná“. Nesplní nejakú kvótu, alebo inú byrokratickú blbosť, alebo zriaďovateľ vymení riaditeľa, či migruje zopár obľúbených a zanietených učiteľov – čo je úplne bežné aj dnes, keďže s honom na kvalitu sa začína aj konkurenčný lov učiteľov. Vaše dieťa však zostáva v tejto po novom „nekvalitnej“ škole naďalej. Nie preto, že by chcelo, alebo preto, že by sa z Vás zrazu stal nesolventný rodič. Jednoducho preto, lebo nemá inú možnosť. Ako často je možné v priebehu štúdia zmeniť školu? Je to vôbec možné? Dovolím si tvrdiť, že nie. A ani na vysokých školách to nie je jednoduché.

Sú si potom deti skutočne rovné v dôstojnosti a právach? Štát sa touto politikou, ktorá sa čoraz viac dostáva do politickej rétoriky a ktorej rozumie každý ľavicový i pravicový volič chystá prehĺbiť rozdiely, najmä tie regionálne. Ak sám štát so svojou neschopnosťou zabezpečiť dostupné a rovnako kvalitné vzdelanie v dedinke uprostred Slovenska čo i len uvažuje nad podporou a prehĺbením tejto nerovnosti platbami, tak načo je nám Ústava?

Bola raz kedysi veľmi prezieravá a osvietená panovníčka, ktorá sa so cťou chopila zvyšovania demografickej krivky a išla v tomto smere príkladom viac, ako náš politik Boris. Mária Terézia pochopila, že roľnícka či pastierska kasta nebude produkovať profesorov a právnikov a že čím vzdelanejší národ bude mať, tým menej peňazí ju to bude v konečnom dôsledku stáť, pretože sa každý dokáže omnoho viac postarať nielen sám o seba, ale vyprodukovať aj kadejaký dobrý nápad pre spoločnosť. Síce odvtedy už pekných pár storočí ubehlo, no spôsob budovania vedomostnej spoločnosti sa až tak veľmi nezmenil. Treba si priznať…tráva za plotom je skutočne zelenšia. A jediné, čo sme za vyše 20 rokov dokázali je odstrániť plot, takže naše decká sa logicky rozutekávajú tam, kde sa im to páči viac. Štát by sa však mal v prvom rade, pri hľadaní definitívneho riešenia sebakriticky pozrieť na vlastný trávnik a prestať sa konečne vyhrážať rastlinkám, že poleje iba tie, ktoré porastú rýchlejšie.