Ako lákajú študentov zahraničné aktivity (výber najkreatívnejších outdoor kampaní) II.

V predchádzajúcom blogu som sa trochu pozastavil nad ukážkou desiatich vybraných outdoor kampaní zahraničných univerzít. Nevyhol som sa síce trochu kritickému pohľadu na markantný rozdiel v ich kvalite, v porovnaní so slovenskými, avšak hlavným cieľom nebolo poukázať na slabiny, ale naopak, vyzdvihnúť tých, ktorí sa to neboja robiť inak, zaujímavo neuniformne, kreatívne a inšpirovať sa. Prestať sa báť, že naše konzervatívne, silne politické prostredie by takýto nápor originality nezvládlo. Najmä americké univerzity pochopili, čo znamená klesajúca demografická krivka a čo to pre nich znamená v konkurenčnom prostredí. Hedlajny, ale aj podvedomé znaky, výber farieb, tvarov a mnoho ďalších aspektov rozhoduje o koordinácii pohybov na veľmi tenkom ľade, zvanom emócie. Brnkajú na struny ega, na ambície, na strategické životné ciele a najvrchnejšie stupienky Maaslowovej pyramídy – uznanie, úcta, sebarealizácia.

Poďme teda rovno na ďalších desať vybraných outdoorových kampaní, ktoré zafungovali a naozaj oslovili.

1. Illinoiská univerzita sa vie pochváliť vo veľkom štýle.

Možno nie každý rozumie zložitým metaforám, ale určite každý rozumie jasným číslam. V mojej špeciálnej obľube, ako pôvodne matematikára je číslo „endless“ (nekonečno).

Zdroj: http://siu.edu/

2. Tiež máte pri týchto vizuáloch pocit produktovej kampane?

Že Vám nič nepripomína skostnatelé slogany, ktoré už poznáte z našich ulíc? Že by ste na prvý pohľad ani nepovedali, že ide o kampaň univerzity, tak komerčne je spracovaná? A čo asociácie – vizuálne spojené s hedlajnmi? Nuž, nemýlite sa. Vyčnievať z radu chcela aj univerzita z Wisconsinu.

Zdroj: https://cuw.edu/

3. Nepotrebujete špeciálne znalosti angličtiny, aby ste porozumeli nasledujúcemu posolstvu.

Našim poslaním v živote je pomôcť Vám nájsť to Vaše. Každý z tejto univerzity má svoju vlastnú misiu. Je založená na prudkom individualizme a medzi študentmi a ich prezentáciami vlastných životných misií sú aj profesori. Partnerstvo, rovnosť, dôveryhodnosť….tieto emócie na Vás zaútočia aj priamo z ich webstránky www.stritch.edu.

Zdroj: www.stritch.edu

4. Skutočne vydarená a originálna outdoorovka Vás prekvapí v San Franciscu.

Tunajšia univerzita nabáda každého človeka so zdravými ambíciami, aby bol sám tou zmenou, ktorú očakáva od svojho okolia, biznisu, spoločnosti. Pilierové posolstvá samozrejme tvrdia aj to, že toto je miesto štartu Vášho úspechu, alebo že „dnes spolužiaci, zajtra obchodní partneri“ a mnohé ďalšie vydarené slogany. Agentúra si vzala do vizuálu bohaté spektrum cieľovej skupiny bez ohľadu na rasu, čo je v kozmopolitnej krajine neobmedzených možností a neobmedzeného liberalizmu tiež strelou priamo do stredu terča.

Zdroj: http://www.ggu.edu/

5. Tento vydarený grafický experiment s reportážnou fotkou zanietenej lektorky mi vždy pripomenie obamovské volebné bilboardy.

Aj trojica silných, stupňujúcich sa výrazov – naučiť, viesť, zažiariť v ich nielen časovej postupnosti, ale aj premiešanej grafike farieb so schválne dominantným písmom ako jediným farebným prvkom na čierno-bielom pozadí je presne to, čo si všimnete, aj keď nechcete. A ak si to už všimnete, tak sa určite zamyslíte. Ozaj, nie náhodu je „LEARN ON“ najvýraznejšie. Aj táto agentúra pochopila a graficky vyjadrila jednotlivé dávky elixírov osobného úspechu. 🙂

Zdroj: https://www.mobap.edu/

6. Prestať byť konečne nekonvenčnými pubertálnymi polográzlikmi a sprejermi

a začať sa správať dospelo – to je misia, na ktorú sa podujala univerzita zo San Diega. Zobrazením toho, čo bolo a toho, čo bude a utvrdením, že naši študenti sú vyvolení „čejndžmejkri“ dali zaujímavý, čitateľný, rýchlo asociačný reklamný náter na starú stenu.

Zdroj: http://www.sandiego.edu/

7. Schválne….všimli ste si už niekedy v spleti vysokoškolských outdoorov odkomunikovaných externistov?

Veľká a nezanedbateľná časť študentov sú buď rekvalifikačne zameraní, alebo jednoducho zaneprázdnení dospelí, ktorí majú čas na štúdium iba popri práci. Bezstarostný študentský život si žiaľ neužili a preto využívajú možnosť dovzdelávania sa na univerzitách formou externého štúdia. Ide pritom o nezanedbateľný počet samoplatcov, na ktorých univerzity akosi v komunikácii a marketingových stratégiách zabúdajú (Kto vie akú úlohu v tom zohráva Akreditačná komisia? :-)). Táto malajzijská však nie. Na plné ústa komunikuje svoje „polokurzy“ pre zaneprázdnených pracujúcich, dokonca tvrdí, že je univerzitou priamo pre nich. Že to nie je nič megakreatívne? Načo nadbytok kreatívy tam, kde je jasne, zrozumiteľne a exkluzívne pomenovaná konkurenčná výhoda? A subheadline v ďalšom grafickom výstupe dodáva spolu s fotkou starčeka s diplomom….“Nikdy nie je neskoro“

Zdroj: http://www.oum.edu.my/

8. Ak americké univerzity práve nechvália alebo neprovokujú k akcii svojich študentov a potenciálnych študentov,

šuchoria si vlastné pávie chvosty. Nevedno, či práve na tejto univerzite práve neštuduje budúci nositeľ Nobelovej ceny za definitívny liek na rakovinu, to jej však nebráni využiť celú megaboardovú plochu na tvrdenie, že menia medicínu a menia ju na dobrú. U nás by im tento slogan mohol závidieť aj samotný minister spomínaného rezortu.

Zdroj: http://hospital.uillinois.edu/

9. V predchádzajúcom bode sme spomínali chválenie svojich študentov. Tak aspoň jeden taký ukážkový.

Kým väčšina univerzít spoza veľkej mláky má svojich rugbystov, top nováčikovia Websterovej univerzity sú šachisti. Prečo sa chváliť práve tým? Nuž, čo si predstavíte pod pojmom šach? Majstrovské logické schopnosti, väčšinou spájané s nadpriemernou inteligenciou. A presne tento dojem o svojich študentoch chce vo Vás zanechať táto univerzita. Ich športové tímy nie sú svalnáči, ale bojujú mysľou a samozrejme myslia vždy niekoľko krokov dopredu. No nezamestnaj ich!

Zdroj: http://www.webster.edu/

10. Vytvor si svoj svet, tak ako to robia rebeli.

Že technické smery nemôžu byť kreatívne? Že to najkreatívnejšie, čo vymyslia sú ozubené koliesko a matica v logu? Tak poďte študovať architektúru do Manitoby a môžete byť čudák najväčší na svete, Váš individualizmus z Vás robí rebela. A to je tá inakosť, ktorá Vás namotá a namotivuje pri desiatom pohľade na tento rebelský bilboard, aby ste to skúsili práve tu, hoci Vás okolie označuje za poloautistov.

Zdroj: http://umanitoba.ca/

Bonus na záver: Rozširuje mysle a to LEGÁLNE už od roku 1855. Vtipné, stručné, jasné. Kreatívny efekt, docielený použitím výrazu „expanduje“ s priam anglicky humorne dodaným dovetkom „legálne“ spôsobí, že síce neviete, na čom fičal kreatívny tvorca tohto sloganu „zo života“, ale chcete to tiež. A kam by ste sa unúvali, keď ste už v San Franciscu? Zmeňte svet odtiaľto!, dodáva jeden z kráľov univerzitnej bilbordovej originality a ja už len snívam, kedy sa aj v našich uliciach utrhne niekto z reťaze. Viete prečo? Lebo my máme na Slovensku zhruba toľko bilbordov, čo dohromady celá USA. 🙂

Vysokoškolské outdoor kampane v zahraničí
Zdroj: https://www.usfca.edu/

 

Ako lákajú študentov zahraničné univerzity (výber z outdoorových kampaní)

A poďme späť ku školstvu. V kontexte nedávnych volieb, vyformovania sa novej vlády, zvolenia nového ministra školstva, na ktorého sa s napätím čakalo, nie však ako na spasiteľa, ale skôr ako na „ktorý chudák dostane tento trest?“ je to zjavne aktuálna a pekne konfliktná téma. Keby som sa pridal a začal brechať na nového ministra tiež, možno by ma aj odcitovalo nejaké masmédium. Ale ja som sa chcel naozaj vrátiť k téme školstvo, nie k politickým prekáračkám. Tentokrát je totiž táto téma zaujímavá aj z pohľadu marketingu. Prichádza obdobie, kedy sa medzi outdoorovú reklamu každoročne zamiešava aj pár bilbordov núkajúcich lepšiu budúcnosť. A vôbec to nie sú náboženské ani politické bilboardy. 🙂 Skutočne naše konzervatívne univerzity a vysoké školy nakopnú všetku zvyškovú kreativitu, ktorá po naháňaní publikácií, tabuliek a stále novších podmienok kvality z ministerstva a v poslednom rade aj učení ešte zostala, zapnú skicáre a začne sa sloganová vojna, ktorej výsledkom je najmä headline: Študujte u nás!

Vizuálnym výsledkom tých, ktorí si ešte stále myslia, že študent je debil bude nejaká domnelá metaforická spleť nasilu pospájaných „chcelobyťcool výrazov“ akože pre mladých, ktorá im bude zásadne tykať. To sú neklamné znaky toho, že je čas podávania prihlášok na vysoké školy.  A tak treba vytiahnuť pávie chvosty a ohúriť mladých, ktorí sú už mysľou niekde na zahraničnej college. Naši mladí sa zmenili na edukačných migrantov a radi by domov doniesli ako trofej titul z niečoho, čo aspoň znie anglicky.

Viete, ja som sa im už dávno prestal čudovať. Nejde o obsah, ten je aj u nás skvelý a mnohé školy a pedagógovia sú medzinárodne uznávané kapacity, vedecké tímy prinášajú veci, na ktoré startupisti striehnu v radoch a dôkazom je tiež kopec iných zahraničných študentov, ktorí si to každoročne namieria k nám. Zrejme tiež len hľadajú nejakú cudzojazyčnú trofej pred meno, ktorou sa následne blysnú na domácom pracovnom trhu, kde už majú z lokálnych vysokých škôl tituly všetci, vrátane upratovačky.

Veľmi rád cestujem po svete a jedna z mnohých vecí, ktorá vždy zaujme nielen moje fotografické oko, ale aj pošteklí tú profesionálnu deformáciu sú komunikačné a náborové aktivity rôznych univerzít. Teraz sa bavíme o školách, nachádzajúcich sa v rebríčkoch, ktoré nám domáci novinári pravidelne otrieskavajú o hlavu, pretože sa v nich nenachádzame. Ani my, ani bratia Češi, hoci tí to sem-tam do nejakej poslednej stovky čestných účastníkov v nejakom zahraničnom rebríčku predsa len dajú.

Keď sa opýtate cieľovej skupiny, teda potenciálnych študentov, ako vnímajú slovo Harvard a ako názov ktorejkoľvek slovenskej vysokej školy, zrejme zažijete nechápavý pohľad človeka, ktorého sa pýtate na rozdiel medzi raketoplánom a kolobežkou. A tak je to aj v ich rozpočtoch. Zaujímavosťou je, že napríklad americké vysoké školy sú bežnými klientmi rôznych prestížnych, ale aj menej známych marketingových agentúr, ktoré im vytvárajú sezónne komunikačné kampane. A Ke ako „Študuj odbor XY a lepšie sa uplatníš v praxi!“ alebo „Študujte u nás!“ Preto som pre Vás spravil malý exkurz do outdooru tých, ktorí svojou originalitou dokážu odlákať z domu aj našich študentov. Viete, v čom je ich komunikácia iná ako komunikácia našich škôl?

1. Ľudskosť verzus inštitúcia

Buďte vítaní komunitou, nie inštitúciou! – hlása univerzita severného Colorada. Subheadline je zrejme centrálnym sloganom univerzity, ktorý komunikuje ich cieľ a to „prinášať vzdelanie do života“.

Zdroj: http://www.unco.edu

Nepotrebovali žiadne animované signály, ani kúpené tváričky z fotobanky, vizuál komunikuje prístup k študentom, ktorí majú určite iný životný štýl a teda aj mimoškolské záujmy, než vyučujúci. Tento bilboard jednoznačne hlása to isté, čo tvrdím celý život aj ako podnikateľ – biznis robia ľudia, nie firmy.

2. Individuálny prístup

alebo vysokoškoláci nemajú byť vyrábaní ako na bežiacom páse.

Zdroj: http://www.andersonuniversity.edu/

Tu si vzali „do úst“, alebo presnejšie na bilboard kontroverznú tému, ktorá je témou aj pre Slovensko a jeho politikov. Vysokoškoláci by nemali byť vyrábaní ako vo fabrike a nie, nie každý na to má a tu Vám dokážu, že nebudú strácať čas s lovcami titulov. No nedajte tam prihlášku! Veď to je priam výzva pre Vás, ktorí chcete, aby bol Váš titul rešpektovanejší a honosnejší než rovnaké tituly ostatných. 🙂

3. Odporúčania známych osobností….

Viete si predstaviť, že by sa niektorá známa osobnosť stala súčasťou kampane nejakej vysokej školy? Že by sa niektorý minister alebo verejne činná osoba vycapili na bilboard a pochválili „toto bola moja voľba“?

Zdroj: http://www.nebraska.edu/http://umsl.edu/

Tak v Amerike si to predstavujú často a radi. Ide predsa o jeden z najúspešnejších nástrojov predaja – o osobné referencie. A predsa len, osobné otcovské odporúčanie „Investujte do seba!“ znie presvedčivejšie s tvárou niekoho rešpektovaného, než bez nej.

 4. Otvára dvere, buduje budúcnosť – a vyrába budúcich biznis lídrov….

dodáva mimoriadne sebavedome Bridgeportská univerzita. Svoje logo, zložené zo skratky názvu UB použila aj ako doplnok k hedlajnu „UBelong Here“, teda ty patríš sem. A to je už dosť presvedčivé, čo myslíte? 🙂

Zdroj: http://www.bridgeport.edu/

 5. Najkreatívnejší spôsob, ako dať najavo, že škola má dlhoročnú tradíciu alebo oslavuje výročie?

U mňa vyhral tento: „Baylor bol univerzitou skôr, než sa Texas stal štátom. Jednoduché, úderné, účinné, jeden zo sloganov, pri ktorých ľutujete, že ste ich nevymysleli sami.

Zdroj: http://www.baylor.edu/

 6. Jedno zo zlatých pravidiel marketingu hovorí – vytvor dopyt a potom ponúkni riešenie.

Alebo v prenesenom význame – ukáž problém a potom ho vyrieš.

Zdroj: http://www.clemson.edu/

Nie, nepozeráte sa na bilboard akvaristiky ale Clemsonskej univerzity, ktorá má mimochodom veľmi peknú webovú stránku. Technicky zamerané vzdelanie sa dá predsa ukázať aj veľmi kreatívne, nielen maticou a ozubeným kolesom v logu. „Nik nechce znečistenú vodu. Staň sa súčasťou riešenia“, tvrdí univerzita na jednom zo svojich vizuálov, popisujúc jeden z enviromentálnych problémov, ktorým sa venujú jej vedecké tímy. Rozhodne jedna z vecí, ktorá okoloidúcich prinúti zamyslieť sa.

7. Škola nie je holubník! 🙂 Alebo tento poznáte? „Viete ako voláte absolventa Houstonskej univerzity? Šéf.“

Houstonská univerzita pochopila sedliackym rozumom to, na čo sa naše školstvo snaží prísť bezodnými analýzami. Že ak má titul každý, degraduje to aj jeho hodnotu na pracovnom trhu a ak sú sťažnosti na kvalitu, tak je zrejme nahlodaná aj náročnosť kladená na študenta.

Zdroj: http://www.uh.edu/

Existujú značky, ktoré volia cenové stratégie a cestu nekonečných zliav a výpredajov a existujú značky, ktoré si svoju cenu držia extrémne vysoko, vyvolávajúc v klientoch pocit exkluzivity, rastu hodnoty vlastného brandu, výnimočnosti. V prípade škôl to môže byť všade postrádaná prísnosť. Houstonská univerzita sa s tým nebabre. „Nikdy sme neurobili zoznam top párty škôl“ alebo iný vizuál „Nie je to u nás jednoduché. Presne ako v reálnom svete.“ Bodka! Sadnúť! A bude tu ticho! Ste súčasťou konzervatívnej slušnej školy a budete to mať sakra ťažké. Niektorí budete potiť krv. Zábava skončila. Že presný opak toho, čo by študenti chceli? Ale kdeže! Konečne konkurenčná výhoda môcť povedať „Ja som absolvoval Houstonskú univerzitu!“

8. Centrálny headline je síce trochu nudnejší – „naša podpora, Váš úspech“, ale …

slogan tvrdiaci „Ja som to dal. Ty môžeš tiež.“ by mohol byť pokojne aj druhým dielom kampane bratislavského primátora, ktorý „to už raz dal“. Inak ideálny vizuál pre študentov (a nie je ich málo), ktorí si dostatočne neveria a myslia si, že oni to nedokážu.

Zdroj: https://www.brenau.edu/

9. Viete si predstaviť, že by si ktorákoľvek slovenská univerzita dala na bilboard toto?

Asi by ste sa pod ním aj na chvíľu zastavili a rozjímali. Filozoficky ladené pravdy sa nám dostávajú hlboko pod kožu a myslím, že zachránili už nejednu vysokoškolskú prihlášku, určenú pôvodne pre odpadkový kôš. Memphiská univerzita a jej silné posolstvo: „Študuj históriu. Potom ju tvor.“

Outdoor university
Zdroj: http://www.memphis.edu/

10. Keby naše steny vedeli rozprávať…..

Počuli by ste najlepšie spôsoby prežitia pre najhoršie druhy rakoviny…. Coloradská univerzita stavila na takzvané wallstories a vznikli z toho nekonvenčné a pútavé bilboardy s mnohými hedlajnmi. Ale ako som tak počul priznania študentov z najznámejších internátov, nechcel by som, aby naše steny niekedy začali rozprávať. 🙂

Zdroj: http://www.cu.edu/

To bola prvá ochutnávka. Je ich omnoho viac a postupne Vám tie, ktoré ma zaujmú najviac určite prinesiem. Ale predsa len, aspoň na zváženie….Všimnite si jednu podstatnú vec. Väčšina bilboardov je zameraná na zvýšenie sebahodnotenia a na ego jednotlivca, ktorý ich číta. Nie iba na sebaprezentáciu. Marketéri skutočne išli po preferenciách cieľovej skupiny, píšu o cieľovej skupine, prípadne sa chvália priamo ňou.

Ja viem, naše školy si takéto kampane podľa vlastných slov dovoliť nemôžu, pretože majú všetky do jednej obmedzený rozpočet. Lenže kreativita, tá je neobmedzená. A k tomu všetkému je dokonca ešte aj zadarmo! 🙂

Dnes je deň skutočne VEĽKEJ didaktiky

Jeden z najvýznamnejších učiteľov, ktorý čerpal inšpiráciu od najmúdrejšej učiteľky – od samotnej prírody. Narodil sa práve v tento deň v roku 1592. Áno, ten, kto je zodpovedný za dnešné spôsoby školskej dochádzky, netrávil mladosť tým, že by postoval, lajkoval, mal friendov, či hejtoval vtedajšiu dobu. Tento výnimočný človek, ktorého narodenie oslavujeme už 424 rokov zavádzal úplné nové spôsoby v školskej dochádzke, ktorá dovtedy vyzerala asi tak, že tí, ktorí na to mali, platili súkromných učiteľov svojim deťom a výučba prebiehala doma.

Myslím, že málokto z Vás v dobe, keď ste sa učili o Komenskom mal chuť prečítať si jeho Veľkú didaktiku, ale keby ste si ju prečítali dnes, keď už mnoho vecí chápete, s nadšením by ste prišli na to, že všetko to, o čo sa bijú dnešní učitelia, o čom píšu naši politici, že by malo skvalitniť dnešné školstvo, všetko to, čo mu podľa expertov chýba, bolo už dávno vymyslené a dokonca napísané.

Tento človek hlásal v 17. storočí že školská dochádzka musí byť povinná pre každé dieťa, či je chudobné alebo bohaté, či je bystré alebo hlúpe. Začal naprávať dovtedajšiu výchovu a vzdelávanie a postavil to na filozofii nájdenia komplexnej životnej múdrosti, na utváraní si vzťahu k svetu ako celku. Viete si predstaviť, že niekto v 17. storočí vysloví slová ako „škola hrou“? Že dovtedajšie bezduché memorovanie učiva nahradí učebnými osnovami prispôsobenými veku a fázam prírody? Že dokonca vyhlási, že aj ženy by sa mali vzdelávať, pretože sú šikovné a múdre? Že učenie má ľuďom pomôcť nájsť vyrovnanú životnú múdrosť, s ktorou by pristupovali k riešeniu všetkých otázok svojho života? Priveľmi buddhistické na kňaza? Z týchto základov čerpáme aj dnes. Všetci, ktorí sa rozhodnú pre povolanie učiteľa zistia, že prirodzená výchova je pokračovanie toho, čo zasiali rodičia. Že učiteľ je vlastne profesionálny rodič, ktorý pokračuje vo výchove. A každý dobrý učiteľ vie, že deti a mladí ľudia sa učia napodobovaním a ich vek sa teda dá viesť jedine príkladmi, nie pravidlami. Len starostlivým vysvetlením, nie diktovaním. Len skvelý učiteľ vie, že najviac dosiahne, ak sa jeho žiaci naučia správne pýtať.

Držme sa Komenského myšlienok aj v dnešnej dobe – KAŽDÝ JE VZDELÁVATEĽNÝ. Aj dnes po takmer 500 rokoch sa ukazuje, že najväčšie zlá doby pramenia z nevzdelanosti alebo nedostatočnej vzdelanosti. Každý je nepopísaná tabuľa, avšak na rozdiel od tej školskej, nemá okraje, za ktoré by sa už nedalo písať. Do našich tabúľ v hlavách sa dá písať, gravírovať a tuším sú vzhľadom na dnešnú dobu už aj elektronické 🙂

Učiteľom, ktorí to pochopili dnes vzdajme hold, právom im patrí úcta a nie opovrhovanie politikmi, verejnosťou, nie práve najlepšie oznámkovanými rozmaznanými deťmi, či ich rodičmi. Všetko najlepšie milí kolegovia a kolegyne a prajem dnešnej dobe čo najviac Komenských za katedrami!

Milí stredoškolskí študenti…

Čítal som minule ako by dopadli voľby, keby volili stredoškolskí študenti. Hoci mám na prieskumy svoj názor a vysvetlím Vám ho inokedy, v nadväznosti na to mám pre Vás dve správy. Jednu zlú a druhú ešte horšiu. A nie som si istý, či počas písania tejto úvahy nedospejem ešte k ďalšej. Ktorú by ste chceli počuť skôr?

Začnime poporiadku. Ste mladí, plní života a otázok. Tie majú na Vás aj Vaši rodičia. Nie len také, že „Kde sa flákaš??? S kým sa flákaš??? Si fajčil???Kto je Kikushiq???“ Vaši rodičia majú aj otázky, ktoré sa priamo týkajú ich sebahodnotenia ako rodičov: „Čo len z toho Bonifáca bude? Nezlyhali sme? Dali sme mu naozaj všetko? Nemal ísť predsa len na hotelovku? Spraví tie matury? Dostane sa na vysokú? Nájde si robotu? Postará sa o nás na starobu?“… Pre Vašich blízkych ste okrem iného aj ekonomickou nádejou. Kedysi, za čias našich prarodičov to mali rodičovské výčitky jednoduchšie. Takmer každá rodina mala 4-7 detí, na tie menejdetné sa totiž pozeralo pomedzi prsty. Vyučili sa iba tie, na ktorých štúdium rodina mala prostriedky. Ak sa nejaké dostalo na vysokú, bol to kolosálny úspech a úcta celej dediny, ktorá zároveň prispievala na internátny život a úspešné skúšky domácimi vajíčkami a slaninou.

Rodičia si diverzifikovali riziko, že by sa o nich nemal na starobu kto postarať a tak boli najsilnejším sociálnym pilierom deti. Minimálne jedno z tých všetkých sa našlo, ktoré rodičov zaopatrilo, prípadne sa poskladali všetky a tak to išlo o generáciu ďalej… Dnešní rodičia vedia, že doba sa zmenila. Nielen počtom detí ale aj náročnosťou pracovného uplatnenia. Boja sa jej a o to viac sa boja o Vás. Presvedčenie, že študované dieťa je úspešné dieťa zostalo. A tak na získanie priemerného zamestnania musíte študovať ďalej. Rodičia Vám to raz dva vysvetlia. Dnes už takmer nik nerieši „Kde si budeš hľadať uplatnenie po skončení strednej?“ ale akosi automaticky „Na ktorú vysokú ideš?“

Maturitami život nekončí, ale žiaľ, ani nezačína. Sladká dospelosť, o ktorej sa Vám už aj sníva, vodičák a vietor vo vlasoch v otcovom aute, beztrestné vstupné do akéhokoľvek podniku, ranné príchody, žiadne povinnosti a divoký slobodný dospelácky život, to všetko budete musieť vtesnať iba do víkendov, pretože na to, aby ste podľa presvedčenia rodičov mali akú-takú šancu na trhu práce, musíte hneď po prebudení sa z pomaturitných osláv plánovať vysokoškolský rozvrh. Ďalších 5 rokov v laviciach, zasypaní skriptami a knihami, každá skúška rovná sa rozsahom ústnej maturite. Rodičia Vám poradili najlepšie ako vedeli – aby ste si spravili titul, ktorý nebude mať polovica dediny. „Náš Bonifác bude právnik/architekt/doktor/kvantový fyzik“

Keď po namáhavých piatich rokoch konečne držíte v ruke vstupenku do sveta úspešných, prichádza na rad vytriezvenie za 3€ na hodinu. Aj keď si nájdete dobre platenú prácu so sociálnymi benefitmi a vyplazíte jazyk úradu práce, prípadne aj Slovensku, ani teraz nie je učeniu koniec. Teraz je čas povedať Vám tú horšiu správu. Popravde učeniu nebude koniec nikdy. Vzdelávanie je celoživotný proces. Čo ste sa nenaučili v škole, počas jediných chvíľ skutočnej bezstarostnosti, to si od Vás vyžiada prax. Ak chcete byť najlepší, musíte sa vzdelávať počas celého svojho života. Kradnúť si čas na čítanie kníh, prípadne na ich písanie. Počúvať starších, ale aj mladších, lebo jedného dňa aj Vás doba predbehne. Ani jeden doktor či právnik neskončil štúdium zároveň so školou. To je niečo, čo Vám rodičia zatajili. Fakt, že ani ten najlukratívnejší titul Vám nezaručí úspešnú budúcnosť.

Je tu ešte jedna zlá správa. Ja som vedel, že mi napadne…. Nič také, ako slobodný dospelácky život neexistuje. Akonáhle opustíte brány školy, naplno pocítite, nazvime to – legislatívne mantinely štátu. Odrazu pochopíte, že peniaze nemajú schopnosť zjavovať sa podľa potreby v bankomate a že detstvo ste nemali zadarmo. Nič. Ani jeden deň v škole, ani jeden krúžok, ani zážitkovú cestu sanitkou z lyžiarskeho zájazdu, ani tú frajerskú sadru na zlomenej nohe, na ktorú sa vlastnoručne podpísala Kikushiq, za čo máte u spolužiakov doživotné uznanie. Nič z toho nebolo zadarmo a všetko raz budete musieť aj s úrokmi vrátiť do bezodnej studne zvanej sociálny systém štátu. A žiaľ, vzhľadom na demografický vývoj živiť nielen svojich rodičov, ale zrejme aj nervných susedov. Až vtedy Vás začne naplno trápiť, kto a ako hospodári s Vašimi peniazmi. Dobre ešte Vám pridám 🙂 Jedného dňa budete živiť aj súčasných politikov na dôchodku.

Všetci politici sú pre Bonifáca v súčasnosti trápni, „Fico je ….., pravica sú šašovia,  Kollár je celebrita čo nosí šál namiesto kravaty a Kotleba, titulovaný ako Vodca, ten tu narobí porádky so všetkými!“ Takže Bonifáca už k tomu cirkusu nepotrebujú. Aj tak jeho hlas nezaváži, v sobotu bude môcť dospať náročný piatkový večer a v nedeľu zo seba na chvíľu spraví Facebookového politológa a napíše nenávistný status o tom, ako on presne vedel, že to celé takto dopadne, za čo mu Kikushiq pošle veľký lajk a „cmuq“.

 

PS: Ak budete ako Bonifác, potom Vás čaká v živote ešte veľa zlých správ. A bojím sa, že nás ešte viac.

PS 2: Poviem Vám tajomstvo. Mnohí rodičia sa na Váš check out z hotela Mama tešia, len to oficiálne neprezradia. Prajem Vám čo najmäkšie pristátie v živote, či už s titulom alebo bez neho, najmä však s veľkou dávkou zvedavosti, pretože tá je matkou múdrosti. Opakovanie je jej otcom 🙂

Učiteľ, kňaz a politik…

Nie, neobávajte sa, že sa idem zvrhnúť k rozprávaniu takých tých klasických vtipov. Ale spomínané profesie dnes použijem kvôli niekoľkým charakteristickým črtám. Rád by som Vám totiž povedal niečo o ideálnom učiteľovi. Keď sa verejnosť baví o školstve a jeho kvalite, nedá sa obísť ani kvalita vyučujúcich. Tá je dôležitejšia ako interaktívna tabuľa a nedá sa kúpiť za eurofondy. Každý z vás mal v živote, či už na základnej, strednej alebo vysokej škole minimálne raz tú česť s vyučujúcim, o ktorom dodnes rozprávate rôzne historky. Či už to bola učiteľka alebo učiteľ. Niekto, kto bol v pozitívnom zmysle slova tak výrazne iný, že by ste ho bez zaváhania označili za dobrého, možno aj ideálneho učiteľa.

Každý žiak odíde do života s množstvom výchovných vstupov, ktoré v ňom nechajú jeho pedagógovia. Každý nechá na svojich študentoch nejaké neviditeľné graffiti, odkaz, ktorý, keby sa dal fyzicky čítať, dočítali by ste sa niečo ako: „bol som tu, toto som formoval, toto som učil. Podpísaný X.Y“ Alebo aj: „Nech som robil čo som robil, s týmto sa nedalo robiť nič, prepáčte. X.Y.“ Alebo: „Myslite si čo chcete, pod tohto sa nepodpíšem.“ Prípadne: „Z tohto sa mi podarilo urobiť seba. Feeling proud!.. X.Y.“ Ideálny učiteľ je ale na svojom študentovi podpísaný ako: „Pomohol som mu stať sa NÍM“ Pretože ideálny učiteľ nie je kazateľ.

Tu sa dostávam ku kňazovi. Kňaz je špeciálne povolanie, ktorého úlohou je naučiť svojich žiakov dogmy. Niečo, čo niekto povedal, čo je predpísané a neznovelizovalo sa to aspoň 2000 rokov a preto je to nespochybniteľné. Od A po Z a najlepšie naspamäť. Naliať do formy a nechať stuhnúť. Bodka. Ako nie žeby boli všetky dogmy nesprávne, napríklad také „nezabiješ“ je vcelku užitočné. Ideálny učiteľ však v princípe nie je kňaz. Ako žiak som bol presvedčený o tom, že áno, ale potom som začal študovať matematiku. Odbor, v ktorom, poviete si, je všetko presne dané, poukladané, nemenné, „poučkoidné“ a sväté. Už len sa to nabifliť. Učiteľ ma rýchlo vyviedol z omylu, keď nám vysvetlil, že 2+2 sa vôbec nemusí rovnať 4.  To, že ľavú stranu rovnice vyjadrujete v desiatkovej sústave neznamená, že musíte aj pravú. Je to len zvyk. Výhodná spoločenská dohoda. Alebo aj 11 môže byť 23, stačí sa pozrieť na hodinky a máme modulárne vyjadrenie toho istého čísla. V tom bola matematika krásna a profesor bol jedným z tých ideálnych učiteľov. Tých, ktorí vedia, že nie je dôležité učiť študentov že 2+2=4, ale učiť ich pýtať sa, či je to naozaj tak. Naučiť ich klásť otázky.

Taká samozrejmosť to dnes vôbec nie je. Dnešné malé deti sú tak premotivované, že strácajú nielen potrebu pýtať sa, ale aj kaziť hračky. Každý úspešný človek, ktorého poznám, začal svoje detstvo rozobratím nejakej hračky, aby zistil, ako to funguje. A rodič, ak bol ideálnym učiteľom, sa hneval iba chvíľku, prípadne vôbec. Ideálny učiteľ zo seba urobí značku, ktorá pozdvihne vzdelanie jeho žiakov na celkom inú úroveň. Element, ktorý si budú študenti navzájom závidieť a upozorňovať na to aj vo svojich CV-čkach, že ich učil. Ideálny učiteľ vie, že je to vzájomné a jeho kvality dokazuje aj počet úspešných ľudí, o ktorých môže naopak on s hrdosťou povedať „Aj toho som učil“.

Ideálny učiteľ totiž vie, že jeho poslaním je stať sa starou vykopávkou oproti svojim žiakom.  Že jeho najväčším profesionálnym uznaním je úspech jeho žiakov a viac vedomostí a zistení, než má on sám. Úspešné učenie je iba podaním štafety. Poznáte ten príbeh o plánovanej výstavbe Babylonskej veže, ktorá sa mala dotýkať nebies? Ona by sa možno aj bola podarila, keby ju jedna generácia nebola chcela ješitne postaviť naraz za svojej éry. Učitelia nie sú tí, ktorí majú mať pravdu, ale majú naučiť svojich žiakov pýtať sa a hľadať odpovede. Dostať sa ďalej ako oni. Ich žiaci a možno až žiaci ich žiakov by tú vežu takto boli jedného dňa úspešne dokončili.

Len nedávno som čítal na niektorom z blogov dosť veľkú kritiku na niektorých pedagógov na žurnalistike, ktorí údajne považovali za nemorálne, aby ich študenti popri štúdiu zarábali viac ako oni a popri tom ešte mali možnosť lacného ubytovania na internáte. No jasné! Čo má čo drzáň študent zarábať viac ako učiteľ? A ešte teraz, keď sa bijeme o každé pridané euro k platu?! Viete čo by urobil ideálny učiteľ? Ideálny učiteľ by s ním viedol pred celou učebňou diskusiu o jeho novej práci, o skúsenostiach z nej, chválil by a motivoval aj druhých, aby počuli, ako vyzerá prax. Lebo ideálny učiteľ si uvedomuje, že prax robí inžiniera. (A tiež by mu dal tipy na lacnejšie intráky, lebo novinári zas až tak veľa nezarábajú.)

A tu sa dostávam aj k ideálnemu politikovi. Politici majú totiž k učiteľom veľmi blízko, aj keď pred pred voľbami sa rozdelili do dvoch táborov. Jedni si s nimi robia selfies na námestiach, že ich akože podporujú, iní o nich píšu srdcervúce blogy ako sa za nich budú biť, len stačí maličkosť – zvoliť ich. A tí druhí, tí by mali učiteľov radi čo najďalej od seba ale nemôžu, lebo sú za nich priamo zodpovední, teda minimálne za ich financie. Takže ideálny politik… Ani on by nemal byť kňazom. Slepá viera v univerzálnu pravdu nepriniesla nikdy nič dobré. Snaha robiť niečo len pre daný moment alebo jeho 4 roky slávy tiež nie. Ideálny politik by mal byť predovšetkým správca. Osoba, ktorá prináša v prvom rade diskusiu a až potom riešenia. Mal by sa učiť od ideálnych učiteľov a motivovať k diskusii a otázkam. Pre tých, ktorí sa teraz obávajú, že som utopista mám dobrú správu. Robil som si taký súkromný prieskum medzi ľuďmi, ktorých poznám a musím povedať, že ideálnych učiteľov je na Slovensku ešte dosť.  Každý, koho som sa pýtal, si totiž nejakého pamätal. A väčšina ich dokonca poznala viac!

Školstvo žiaľ nie je ideálne. Napriek tomu obsahuje veľa ideálnych učiteľov. Takých, ktorí pri problémových politikoch nemajú problém hrdo zdvihnúť hlavu a povedať: „TAK TOTO VÁŽENÍ, TOTO SME VÁS NEUČILI!“

Ako vyrobiť nezamestnaného lacnejšie a drahšie – manuál pre politikov, ktorí radi šetria na nesprávnych miestach.

V posledných dňoch som si prečítal v spravodajstve opäť jednu z málo potešujúcich správ. Niektorí učitelia pokračujú v štrajku, tentokrát tí vysokoškolskí. Odmietajú učiť a preberajú štafetu po základných a stredných školách. Reakcia kompetentných je: „na kieho Boha teraz štrajkujú“ a učitelia to presne tak ani za toho Boha nevzdali, čím vyvolali ešte väčší záujem verejnosti o školstvo. Štrajk sa mnohí pedagógovia rozhodli riešiť po svojom – neučiť. Keď sa neučili základoškoláci, rodičia boli v strese a jediní, ktorí mal z toho radosť boli práve žiaci. Samotný fakt, že vôbec nejaké školy sú zatvorené, že deti sedia doma a neučia sa, je alarmujúci. Hoci, viete čo je alarmujúce viac? Že mnohé deti sa neučia, ani keď sú všetky školy otvorené. Že nedostatočne pripravené prídu na stredné školy a potom chcú ísť na vysoké. Niečo sa nabrífujú, urobia skúšky, dostanú sa a začne kolotoč prednášok, haldy kníh a nutnosť individuálneho memorovania potrebnej teórie, lebo bez nej sotva naviažete na nejakú prax. A tam sa medzery zo stredných, prípadne božechráň základných škôl vždy ukážu. Aj vysoké školy sú len nadstavbou. Najvyššou možnou odbornou, ale predsa len nadstavbou na niečo už naučené. Ak to aj „zanedbaný“ študent dokáže zamaskovať, či už dávkou šťastia alebo jednorázovým nabrífovaním sa na skúšku, aj tak to napokon vybuchne v praxi. A bude z neho buď neúspešný zamestnanec, fluktuant, alebo úspešný nezamestnaný, nadávajúci na systém a nedostatok príležitostí. V takomto prípade by som pokojne išiel štrajkovať proti učiteľom, alebo aj proti rodičom. (žartujem a možno ani nie)

To je ten lepší prípad, kedy sa neúspech u človeka dostaví ako dôsledok vlastnej lenivosti a nedostatku disciplíny. Ten horší prípad je, keď nezamestnaných celkom cielene a dlhodobo vytvára štát. A v tomto majú učitelia pravdu. Áno, náš školský systém, najmä systém vysokého školstva je nastavený na produkciu veľkého množstva nezamestnaných. Nie je však nezamestnaný ako nezamestnaný. S troškou expresívnosti môžem štátu poradiť, ako vyrobiť ešte aj tých nezamestnaných lacnejšie. Jedným z mojich obľúbených mýtov, ktorý často opakujú aj samotní politici neznalí problematiky je, že súkromné vysoké školy sú nekvalitné, že je to zlý biznis, ktorý sa rozrástol ako huby po daždi a môžu za nepoužiteľných vysokoškolákov. Je pravda, že Slovensko má 35 vysokých škôl, z toho 20 verejných, 3 štátne a 12 súkromných.

Tie súkromné však vznikli na úplne prirodzenej báze vytvorenia ponuky tam, kde vycítili dieru na trhu. Keďže splnili podmienky akreditácie, dnes fungujú a vzdelávajú vysokoškolákov. Rozdiel medzi nimi a verejnými vysokými školami je ten, že  tie súkromné sú normálne podnikateľské subjekty, odkázané len na kvalitu svojej ponuky a dostatočný dopyt zo strany platiacich študentov.  Viacerí politici, keď sa rozhodnú riešiť problematiku vysokého školstva, začnú ako prvé dehonestovať práve súkromné vysoké školy a žiadajú kompetentných, aby začali ich rušením. Ak sa má teda niečo vo vysokom školstve radikálnejšie obmedzovať, či rušiť, vždy sú na odstrel ako prvé súkromné vysoké školy. Bodka. Mám skúsenosti z oboch sfér – súkromnej aj verejnej a nedovolil by som si niečo také navrhnúť. Prečo?

Povedzme, že ideme vytvoriť dvoch nezamestnaných. Máme študenta A, ktorý ide študovať neperspektívny odbor na verejnej vysokej škole, plne dotovanej štátom. Štát financuje verejné vysoké školy z peňazí daňových poplatníkov, čiže Vašich. Vy platíte štúdium študentom verejných vysokých škôl. Vy platíte všetkých tých vyprodukovaných absolventov filozofie, umenia, práva, sociálnej práce….Takže zaplatíte jeho štúdium a keďže po ukončení nenájde uplatnenie, štát ho ďalej živí formou sociálnych dávok. Nenašiel uplatnenie a je nepoužiteľný pre zamestnávateľov? Nevadí. Štát má preňho programy na rekvalifikovanie, ktoré opäť uhradí z Vašich daní.

A máme aj študenta B, ktorý ide študovať rovnako neperspektívny odbor, avšak na súkromnej vysokej škole, kde si štúdium plne hradí zo svojho vrecka. Takže zaplatí si štúdium a po ukončení nenájde uplatnenie – máme teda druhého nezamestnaného, avšak Vaše náklady naňho boli až doposiaľ 0€. V tom je ten diametrálny rozdiel. Je to len a len jeho vec, že si vybral školu, resp. odbor, ktorý si vybral a či bola jeho investícia dobrá, alebo nie. Zaplatil si to z vlastného vrecka.

Štát a aj politikov, ktorí sa cítia byť kompetentní v téme školstvo by malo teda predovšetkým zaujímať verejné vysoké školstvo a zamerať sa na zmeny v ňom. Pretože učitelia verejných škôl vystupujú pred verejnosťou ako chudáci, totálne demotivovaní 400-500 eurovým platom. Žiaľ, presne tak sa k nim začína stavať aj verejnosť. Politikov by malo zaujímať, ako verejné školstvo upraviť, zredukovať, povedať aj to negatívne, napríklad, či a nakoľko je potrebné zredukovať školy, študijné odbory, možno počty učiteľov. Podľa toho, aká je potreba trhu a zamestnávateľov a akú prognózu má hospodárstvo krajiny na najbližšie desiatky rokov. Politici by nemali nadávať na biznis súkromných škôl, ktoré sú vlastnou dobrovoľnou voľbou pre rodičov, či študentov. Mali by sa postarať o to, aby kvalita verejných škôl, tak základných, stredných, ako aj vysokých bola bezkonkurenčná.

PS: Videli ste už niekedy štrajkovať učiteľov súkromných škôl?

Mladým dáme najviac, keď im opäť dáme prísnych učiteľov

Moji študenti sa teraz doširoka usmievajú. Rózsa napísal niečo také? Ten Rózsa, ktorý príde vysmiaty na každú hodinu so svojimi prezentáciami a svojim, pomerne jemným hlasom so stálym úsmevom v pozadí bude riešiť Kotlera či Smitha? Moji študenti ma poznajú. Smejem sa stále. Takmer ako na tej bilbordovej fotke. Je to príjemnejšie a aj zábavnejšie, keď vám niečo vysvetľuje človek, ktorý o veciach nehovorí ako mŕtva ryba a poznámky vám nediktuje. Už ako žiak som zaspával pri diktátoch, dodnes mám traumu z diktovania čohokoľvek. Ale! Väčšina mojich študentov našťastie nevie, aký zlý viem byť, keď za mnou príde mláďa, ktoré nechodilo na prednášky a skúsi na mňa pred uzavretím známky „psí pohľad“ s prosbou, či by sa s tým nedalo niečo urobiť. Isteže dalo! FX a zopakovať semester.

Milí študenti, Vy netušíte, čo všetko sa skrýva za vážnym, až zamračeným výrazom prísneho učiteľa, ktorý Vás má rád. Ktorý Vás pozná po mene. Ako sa potí aj za Vás, keď sa Vás na štátniciach  šéf komisie niečo pýta a on ho opravuje, že sa určite na tú a tú danú vec chcel opýtať možno inak, lebo študent nemusel celkom presne pochopiť znenie otázky a navyše je vystresovaný… Ale aj toho, ktorý Vás na základnej učí matematiku a snaží sa do Vašej trinásťročnej hlavy, plnej iných záujmov, dostať podobrotky, či nasilu zlomky a percentá.

Mnohí z mojich priateľov a známych sa venujú športu. Proste jedného dňa pribrali a rozhodli sa začať chudnúť. Rozhodli sa naozaj aktívne niečo urobiť pre seba, konkrétne vykresať si lepšie telo. Navštívili fitness centrum a najali si osobného trénera. Nenajali si chlapíka, ktorý pri nich sedí a pije kávu, ani takého, ktorý povie „v pohode“, keď zavolajú, že nemôžu prísť na tréning, lebo im do toho niečo prišlo, tak nabudúce. Ani takého, ktorý sa len pousmeje a povie nech to skúsia dokončiť doma,  keď nevládzu urobiť viac ako tri drepy.  Nie. Všetci do jedného si najali trénerov s povahou dobermana. Ľudí, ktorí nad nimi stoja a prísnym okom sledujú každý pohyb zapojených svalov. Jeden má takého, čo mu priloží závažie, keď sa málo potí a nahlas nad ním počíta do 15, kým tých pätnásť drepov nezopakuje. Až potom mu dovolí s vyplazeným jazykom sadnúť si. Najali si trénerov, ktorí sú prísni ako bič a motivujú ich k prekonaniu samých seba, no vedia aj pomôcť, podoprieť, usmerniť, zachytiť závažie, keby hrozilo zranenie. Ten pocit hrdosti, keď prekonáte takéhoto motivátora, ktorý nechce nič iné, iba aby ste objavili svoje skryté možnosti, je úžasný. A rovná sa pocitu, keď aj v tridsiatke vysypete značky chemických prvkov, lebo chemikárka bola prísna, alebo Pytagorovu vetu, či goniometrické funkcie, lebo matematikárka začala svoju púť vo Vašom živote vetou, že sú veci, ktoré musíte vedieť aj o polnoci. Toho trénera v duchu preklínate, no len do dňa, kým sa nepostavíte pred zrkadlo a neuvidíte svoje vysekané svaly. Prísni učitelia sú to najlepšie, čo sa Vám v živote mohlo a môže stať. Ak niečo naozaj dobre ovládate, zvyčajne za tým bude prísny učiteľ.

Milí žiaci a študenti. Tí, ktorí hovoria, že slovenské školstvo je nekvalitné sa trochu mýlia. Tá kvalita je vo Vás. Dokážete ju vydolovať a ukázať svetu tak, že Vaše školy aj okolie budú na Vás pyšné. Naše slovenské decká už neraz dokázali, aký potenciál v sebe majú. Pokiaľ niekto naozaj chce a chce byť dobrý v problematike, ktorú študuje, nájde si dobrého – prísneho „trénera“ a oblúkom sa bude vyhýbať takým, ktorí mu umiernene povedia „naštudujte si to doma“. A okrem toho si to samozrejme následne naštuduje aj doma. Poslaním prísnych učiteľov je stať sa horšími, pomalšími a menej vzdelanými, než sú ich študenti. Stať sa vykopávkami oproti vedomostiam a zisteniam ich študentov. Dokážu to tak, že im odovzdajú maximum a tí študenti na tom budú stavať ďalej. Toto považujem za kvalitné vzdelanie. Kedysi naši rodičia verili a hustili do nás, že titul nám zabezpečí lepšiu budúcnosť. My sme sa toho držali a dnes o tom presviedčame naše deti.  Dnešné generácie mladých to berú automaticky, že musia mať titul, akýkoľvek, len nech je to titul. Bez neho totiž nemajú šancu na trhu práce. Povedali to predsa rodičia a tvrdí to aj štát. Ktorási generácia múdrych politikov totiž pochopila potrebu posunúť sa od objemu zmontovaných výrobkov v krajine, k výnimočnosti objemu vyprodukovaných nápadov, tvorbou čo najväčšieho počtu akýchkoľvek vysokoškolských absolventov. Napokon sa to stalo dominantným protikrízovým riešením. Kde bol dopyt, vznikala ďalšia a ďalšia ponuka a tituly sa stali výhodným biznisom. Prísni učitelia sa už veľmi nenosia, lebo je nežiadúce, aby niekto štúdium nezvládol. Okrem toho populačná krivka klesá, vysoké školy sa musia „biť“ o zmenšujúci sa počet študentov, takže prichádzajú na rad rôzne konkurenčné stratégie. Jednou z nich je, že sa prijíma všetko, čo má hlavu, dve ruky a dve nohy a zaplatilo to poplatok za podanie prihlášky. Mladí to vedia a vidia, že diplomy začali na trhu práce devalvovať. A tak začnú málo prísne slovenské školstvo brať iba ako zadné dvierka a zháňať prísnych „trénerov“ v zahraničí. Prípadne sa na Slovensku obzerať po školách s najprísnejšou povesťou, kde sa nedostane každý. Vidíte to už aj vy?

Verte tomu, že aj v dnešnej dobe, najlepšia vec, ktorú môžeme deťom dať a ktorou im môžeme zaistiť budúcnosť nie je titul za každú cenu. Titul už dávno neznamená automaticky lepšiu budúcnosť. Iba horší pocit, keď musíte ako Mgr. dávať pozor na to, aby ste nezabudli dať do hamburgera uhorku. To najlepšie, čo môžeme deťom v rámci vzdelania ponúknuť, je dať im prísnych a náročných učiteľov. Skutočne dobre vzdelaný a kvalitný študent, z ktorého niekto vydoluje maximum vždy nájde svoje uplatnenie. A to nie vďaka politikom, ale aj napriek nim!

Keď nás politici presviedčajú, že žemľu môžeme využiť ako žiarovku

Zvykli sme si najmä pred voľbami, že ten – ktorý, súčasný, či potenciálny politik chce zodpovednosť za kvalitu školstva posledných 26 rokov hodiť na aktuálneho ministra školstva alebo jeho predchodcov. Zvykli sme si aj na všeobecnú frázu „školstvo je nekvalitné“, pričom je pravdepodobné, že všetci tí, ktorí dnes radi do médií túto frázu opakujú sú jeho absolventmi. V poriadku, kto je ale zákazníkom, využívajúcim produkty školstva? Predsa zamestnávateľ.

Tak a teraz si predstavte, že ste zákazníkom a potrebujete si kúpiť žiarovku. Viete o obchode, ktorého prevádzka je financovaná štátom, vojdete dnu nakúpiť a oni Vám ponúknu celý regál žemlí. Nevedia Vám síce dodať žiarovky, no budú Vás presviedčať, že tie žemle sú tak tak dobre upečené, voňavé a chrumkavé, že určite by začali časom aj svietiť. Naučili by sa to, čestné! „Veď už sme investovali aj do ich prerobenia na žiarovky“ a dokonca to financovala Európska únia!

Ak sa kričí „školstvo financované štátom je nekvalitné“, lebo vyrába absolventov pre úrady práce, tak si treba položiť nasledovné otázky: „Kto objednal žemle namiesto žiaroviek?“, „ Kto túto dodávku zaplatil?“, „Komu sa javí výhodné učiť žemle svietiť (veď je to z eurofondov a naviac ich aspoň na chvíľu dostaneme z regálov – úradov práce)?“.

Áno, tak nejako s veľkou dávkou metafory funguje aj naše školstvo už 26 rokov. Zakaždým príde nová vláda, nový parlament, nový štátny manažér, ktorý za riešením krízy vidia jediný liek – vyrábať žemle, ale kvalitnejšie! S etickým kódexom, s certifikátom ISO, doplňte si čo Vám len napadne …. Čo na tom, že žemle už dávno nepotrebujeme! Čo na tom, že potrebujeme žiarovky!

Chce azda niekto priznať, že absolvent napr. Ekonomickej univerzity nie je schopný riadiť podnik? Alebo ešte horšie. Absolvent medicíny liečiť? Sú dokonca tak nebezpeční, že by nemali vykonávať svoje povolanie?

Osobne som presvedčený, že nie!

Otázka, či máme priveľa právnikov alebo sociálnych pracovníkov (žemlí) a málo absolventov technických smerov (žiaroviek) je žiaľ o niečom inom! Môžete vychovať akýkoľvek počet právnikov, môžu byť „najkvalitnejší na svete“, ale navrhovať mosty by som ich nikdy nenechal.

Ak teda ktorýkoľvek politik tvrdí, že „školstvo financované štátom je nekvalitné“ a že učitelia sú nekompetentní, tak klame, alebo nevidí hlbšie do problematiky. Žiaľ za 26 rokov  nikto nenabral odvahu priznať, že je nutné vyvolať diskusiu o tom, či vôbec a koľko žemlí by si mal štát od škôl objednávať!

Nehádžme toto rozhodnutie na školy a učiteľov. Žiadna rozumná „firma“ nebude sama od seba odháňať zákazníka a jeho peniaze!

Pozor na každého politika, ktorý povie, že štátom financované školstvo je nekvalitné! Je to v lepšom prípade iba príznak neznalosti pomerov a veľké riziko toho, že takýto správca sa maximálne tak postará o väčší sklad na nepredateľné žemle.

PS: O samotnej kvalite žemlí a žiaroviek nabudúce.

Jedným z najväčších nepriateľov školstva je…

Položili ste si niekedy otázku, prečo by ste mali niekomu zo svojich daní platiť štúdium medicíny, keď on potom nerobí lekára ale napríklad obchodného zástupcu vo farmaceutickej firme? Prečo by ste mali platiť štúdium sociálnej práce, alebo filozofie niekomu, kto potom robí manažéra alebo policajného vyšetrovateľa? Zamysleli ste sa napríklad aj nad tým, prečo vlastne platíte štúdium niekomu, kto sa nechce učiť, alebo školu fláka? Nepredstaviteľné? Viete o tom, že štát v skutočnosti nefinancuje školy, ale štúdium konkrétnym osobám? Stavím sa, že ste si práve spomenuli na niekoľko študovaných osôb a zabolela Vás peňaženka.
 
Poviem Vám to narovinu. Problémom školstva nie je iba financovanie. Problémom vysokého školstva nie sú iba „zlé“ súkromné vysoké školy a „nekvalitné“ verejné vysoké školy. Tradičný pohľad je – chceme viac peňazí na čokoľvek – platy, výskum, investície. Najväčším problémom je ale chýbajúca zodpovednosť a následne solidarita s nezodpovednými. Keď si kúpite auto, jeho výrobca je zodpovedný za to, že bude fungovať. Ak to tak nie je, utekáte ho niekomu otrieskať o hlavu. Ak chodíte do školy a naučíte sa hlúposti, alebo sa Vám nechce učiť, žiaden problém. Štát Vám v ideálnom prípade zaplatí nielen školu, ale aj rekvalifikáciu, dá podporu vo forme dávok…. Ten štát, ktorý by mal vytvárať vhodné prostredie, určiť stratégiu, koľko a akých absolventov potrebujeme a tiež zabezpečiť, aby odborníci nemali lacnú konkurenciu. Aby ich nebolo možné nahradiť absolventmi úplne iných odborov. Ten štát, ktorý by mal takýto kvalitatívny bič vytiahnuť ako prvý a nastaviť ako primárnu stratégiu pre slovenské školstvo. Áno, jedným z najväčších nepriateľov školstva je lenivý študent. A druhým vláda, ktorá to akceptuje a pripraví mu support ako v bavlnke na jeho ceste k sociálnym dávkam. Štát nepozná chybné riešenia. On rieši. V jednom kuse. Aspoň sa tvári. Ak to nejde sprava, skúsi zľava. Rozdáva zo spoločného, v podstate nevyčerpateľného zdroja. A to až do doby, kým prispievatelia do toho zdroja nepovedia „Dosť!“
Položili ste si niekedy otázku, čo štát urobil pre to, aby  každý robil to, čo vie a aby to vedel robiť špičkovo? Aby absolvent sociálnej práce nemohol robiť policajného vyšetrovateľa, alebo aby absolvent politológie nemohol robiť ekonóma? Ten štát, ktorý by mal narovinu povedať, že máme veľa filozofov, právnikov, primálo strojárov, chemikov, atď… Ten štát, ktorý by sa tiež nemal lobisticky sústrediť na požiadavky jednej skupiny, napr. automobiliek a tvrdiť, že všetci by mali študovať techniku. A ten istý štát, ktorý doposiaľ nedokázal presne povedať, čo je to kvalita, aké má kritériá, ako ju merať, či a ako podľa nej financovať. Vy následne utekáte študovať, potom pracovať do zahraničia a napokon tam aj tak zostanete žiť.  A nik sa Vám nečuduje.
 
Mám 45 rokov a za sebou 25 rokov skúseností v podnikateľskej sfére a 12 rokov pôsobenia vo vysokoškolskom prostredí. Na akademickej pôde som mal možnosť nielen vyučovať na súkromných aj verejných vysokých školách, na Slovensku aj v zahraničí, viesť dizertačné práce doktorandov z rôznych univerzít, ale aj pôsobiť ako kvestor, vedúci dvoch katedier či prorektor pre kvalitu a podnikateľské aktivity. Okrem toho mám skúsenosti aj ako likvidátor štátnych podnikov pre Ministerstvo hospodárstva, predseda Inštitútu aplikovaného manažmentu, či Centra pre rozvoj regiónov a aplikovaného výskumu a z mnohých ďalších funkcií. Spomínam to iba preto, aby ste mi verili, keď poviem, že z vlastných skúseností viem, aké dôležité je vrátiť školám slobodu, zbaviť ich byrokracie, prepojiť vzdelávanie s trhom práce, výskum s firmami, urobiť zo Slovenska krajinu excelentnosti a podporiť ľudský kapitál a nie výrobňu titulov bez uplatnenia. Práve ako vysokoškolský učiteľ viem, že dnes už neplatí, že vzdelanie nutne zabezpečí deťom lepšiu budúcnosť. Viete to aj Vy a pokojne to povedzte aj im.
Doposiaľ nikdy som nebol členom žiadnej politickej strany, ani som vlastne nad politikou neuvažoval. Neznášam politiku a politikov! Ale ako vysokoškolský pedagóg sa desím toho, v akých podmienkach vychovávame a najmä vzdelávame budúcich politikov. Ak sa lekár musí celý život vzdelávať, aby udržal tempo s medicínskym výskumom, pretože nesie zodpovednosť za ľudské životy, prečo sa politici celý život nevzdelávajú, keď majú zodpovednosť za celú krajinu? Pedagógovia sa často búria. Raz kvôli peniazom, inokedy kvôli nedostatočným podmienkam pre vyučovanie. Viete prečo je napríklad utrpenie byť vysokoškolským pedagógom? Pretože iba pre nich existuje povinný, verejne dostupný register toho, kde sú zamestnaní a aké produkujú publikačné výstupy. Pretože meniace sa akreditačné kritériá prihliadajú na kvantitu publikačných výstupov univerzít až do takej miery, že niektorí pedagógovia by museli robiť zázraky, aby popri tom všetkom stíhali ešte aj kvalitne učiť. Položili ste si niekedy otázku, prečo takýto register nemajú aj všetci ostatní verejní zamestnanci na ich pracovné výstupy? Viete si predstaviť, že by toto mali úradníci stíhať popri svojej práci? Vysokoškolskí pedagógovia musia. Stanovili to totiž politici, rovnako ako aj kopec ďalších iných „múdrostí“.
 
Preto som sa rozhodol prijať ponuku strany SKOK. Lebo hovorí veci narovinu a dobre spravovaný štát si predstavuje ako prosperujúci štát, ktorý si plní svoje úlohy a povinnosti a pritom sa nemieša ľuďom do života. Presadzuje princípy slobodnej, spravodlivej a otvorenej spoločnosti a základ zmeny vidí v silnom občanovi, ktorý si je vedomý svojich práv i zodpovednosti voči prostrediu v ktorom žije. Dvadsaťšesť rokov sú výsledkom riešení politikov haldy abstrakcií na papieroch, obzvlášť v oblastiach, ktoré sa týkajú bežného života ľudí: zdravotníctvo, školstvo, legislatíva. Ukazuje sa, že politici sa dodnes nedokázali zhodnúť na kritériách kvality vzdelávania, systematicky nastaviť školstvo tak, aby flexibilne reagovalo na potreby pracovného trhu. Sú oblasti, ktoré sú príliš dôležité na to, aby sa stali hračkou v rukách politikov, ktorí nevidia ďalej ako za štyri roky volebného cyklu. Tento štát a doterajšie vlády to nestíhajú riešiť, lebo musia hasiť štrajky, ktoré spôsobili svojimi nekoncepčnými riešeniami.
 
Všetko čo chcem je pomôcť vrátiť vysokým školám stratenú dôstojnosť, úctu a autoritu, pretože veľkú časť môjho profesijného života sa pohybujem v školstve a rozumiem mu z rôznych uhlov pohľadu aj rôznych funkcií. Štát by mal vytvoriť podmienky a snažiť sa „podnikať“ iba tam, kde nemá záujem podnikať súkromný sektor. Školy, bez ohľadu na to, či sú plne financované z rozpočtu alebo súkromné by mali byť zodpovedné za to, aké služby poskytujú. Keď sa Vám to spomínané auto, o ktorom som hovoril na začiatku pokazí, idete ho reklamovať. Ale čo sa stane, keď Vás škola nedostatočne pripraví na prax? Vzdelanie sa musí stať zárukou úspešnej budúcnosti mladých! Namiesto písania stohov nezrealizovateľných úradníckych riešení sa musíme opäť postaviť na stranu mladých a vrátiť im ukradnutú budúcnosť!