Jedným z najväčších nepriateľov školstva je

Jedným z najväčších nepriateľov školstva je…

Položili ste si niekedy otázku, prečo by ste mali niekomu zo svojich daní platiť štúdium medicíny, keď on potom nerobí lekára ale napríklad obchodného zástupcu vo farmaceutickej firme? Prečo by ste mali platiť štúdium sociálnej práce, alebo filozofie niekomu, kto potom robí manažéra alebo policajného vyšetrovateľa? Zamysleli ste sa napríklad aj nad tým, prečo vlastne platíte štúdium niekomu, kto sa nechce učiť, alebo školu fláka? Nepredstaviteľné? Viete o tom, že štát v skutočnosti nefinancuje školy, ale štúdium konkrétnym osobám? Stavím sa, že ste si práve spomenuli na niekoľko študovaných osôb a zabolela Vás peňaženka.
 
Poviem Vám to narovinu. Problémom školstva nie je iba financovanie. Problémom vysokého školstva nie sú iba „zlé“ súkromné vysoké školy a „nekvalitné“ verejné vysoké školy. Tradičný pohľad je – chceme viac peňazí na čokoľvek – platy, výskum, investície. Najväčším problémom je ale chýbajúca zodpovednosť a následne solidarita s nezodpovednými. Keď si kúpite auto, jeho výrobca je zodpovedný za to, že bude fungovať. Ak to tak nie je, utekáte ho niekomu otrieskať o hlavu. Ak chodíte do školy a naučíte sa hlúposti, alebo sa Vám nechce učiť, žiaden problém. Štát Vám v ideálnom prípade zaplatí nielen školu, ale aj rekvalifikáciu, dá podporu vo forme dávok…. Ten štát, ktorý by mal vytvárať vhodné prostredie, určiť stratégiu, koľko a akých absolventov potrebujeme a tiež zabezpečiť, aby odborníci nemali lacnú konkurenciu. Aby ich nebolo možné nahradiť absolventmi úplne iných odborov. Ten štát, ktorý by mal takýto kvalitatívny bič vytiahnuť ako prvý a nastaviť ako primárnu stratégiu pre slovenské školstvo. Áno, jedným z najväčších nepriateľov školstva je lenivý študent. A druhým vláda, ktorá to akceptuje a pripraví mu support ako v bavlnke na jeho ceste k sociálnym dávkam. Štát nepozná chybné riešenia. On rieši. V jednom kuse. Aspoň sa tvári. Ak to nejde sprava, skúsi zľava. Rozdáva zo spoločného, v podstate nevyčerpateľného zdroja. A to až do doby, kým prispievatelia do toho zdroja nepovedia „Dosť!“
Položili ste si niekedy otázku, čo štát urobil pre to, aby  každý robil to, čo vie a aby to vedel robiť špičkovo? Aby absolvent sociálnej práce nemohol robiť policajného vyšetrovateľa, alebo aby absolvent politológie nemohol robiť ekonóma? Ten štát, ktorý by mal narovinu povedať, že máme veľa filozofov, právnikov, primálo strojárov, chemikov, atď… Ten štát, ktorý by sa tiež nemal lobisticky sústrediť na požiadavky jednej skupiny, napr. automobiliek a tvrdiť, že všetci by mali študovať techniku. A ten istý štát, ktorý doposiaľ nedokázal presne povedať, čo je to kvalita, aké má kritériá, ako ju merať, či a ako podľa nej financovať. Vy následne utekáte študovať, potom pracovať do zahraničia a napokon tam aj tak zostanete žiť.  A nik sa Vám nečuduje.
 
Mám 45 rokov a za sebou 25 rokov skúseností v podnikateľskej sfére a 12 rokov pôsobenia vo vysokoškolskom prostredí. Na akademickej pôde som mal možnosť nielen vyučovať na súkromných aj verejných vysokých školách, na Slovensku aj v zahraničí, viesť dizertačné práce doktorandov z rôznych univerzít, ale aj pôsobiť ako kvestor, vedúci dvoch katedier či prorektor pre kvalitu a podnikateľské aktivity. Okrem toho mám skúsenosti aj ako likvidátor štátnych podnikov pre Ministerstvo hospodárstva, predseda Inštitútu aplikovaného manažmentu, či Centra pre rozvoj regiónov a aplikovaného výskumu a z mnohých ďalších funkcií. Spomínam to iba preto, aby ste mi verili, keď poviem, že z vlastných skúseností viem, aké dôležité je vrátiť školám slobodu, zbaviť ich byrokracie, prepojiť vzdelávanie s trhom práce, výskum s firmami, urobiť zo Slovenska krajinu excelentnosti a podporiť ľudský kapitál a nie výrobňu titulov bez uplatnenia. Práve ako vysokoškolský učiteľ viem, že dnes už neplatí, že vzdelanie nutne zabezpečí deťom lepšiu budúcnosť. Viete to aj Vy a pokojne to povedzte aj im.
Doposiaľ nikdy som nebol členom žiadnej politickej strany, ani som vlastne nad politikou neuvažoval. Neznášam politiku a politikov! Ale ako vysokoškolský pedagóg sa desím toho, v akých podmienkach vychovávame a najmä vzdelávame budúcich politikov. Ak sa lekár musí celý život vzdelávať, aby udržal tempo s medicínskym výskumom, pretože nesie zodpovednosť za ľudské životy, prečo sa politici celý život nevzdelávajú, keď majú zodpovednosť za celú krajinu? Pedagógovia sa často búria. Raz kvôli peniazom, inokedy kvôli nedostatočným podmienkam pre vyučovanie. Viete prečo je napríklad utrpenie byť vysokoškolským pedagógom? Pretože iba pre nich existuje povinný, verejne dostupný register toho, kde sú zamestnaní a aké produkujú publikačné výstupy. Pretože meniace sa akreditačné kritériá prihliadajú na kvantitu publikačných výstupov univerzít až do takej miery, že niektorí pedagógovia by museli robiť zázraky, aby popri tom všetkom stíhali ešte aj kvalitne učiť. Položili ste si niekedy otázku, prečo takýto register nemajú aj všetci ostatní verejní zamestnanci na ich pracovné výstupy? Viete si predstaviť, že by toto mali úradníci stíhať popri svojej práci? Vysokoškolskí pedagógovia musia. Stanovili to totiž politici, rovnako ako aj kopec ďalších iných „múdrostí“.
 
Preto som sa rozhodol prijať ponuku strany SKOK. Lebo hovorí veci narovinu a dobre spravovaný štát si predstavuje ako prosperujúci štát, ktorý si plní svoje úlohy a povinnosti a pritom sa nemieša ľuďom do života. Presadzuje princípy slobodnej, spravodlivej a otvorenej spoločnosti a základ zmeny vidí v silnom občanovi, ktorý si je vedomý svojich práv i zodpovednosti voči prostrediu v ktorom žije. Dvadsaťšesť rokov sú výsledkom riešení politikov haldy abstrakcií na papieroch, obzvlášť v oblastiach, ktoré sa týkajú bežného života ľudí: zdravotníctvo, školstvo, legislatíva. Ukazuje sa, že politici sa dodnes nedokázali zhodnúť na kritériách kvality vzdelávania, systematicky nastaviť školstvo tak, aby flexibilne reagovalo na potreby pracovného trhu. Sú oblasti, ktoré sú príliš dôležité na to, aby sa stali hračkou v rukách politikov, ktorí nevidia ďalej ako za štyri roky volebného cyklu. Tento štát a doterajšie vlády to nestíhajú riešiť, lebo musia hasiť štrajky, ktoré spôsobili svojimi nekoncepčnými riešeniami.
 
Všetko čo chcem je pomôcť vrátiť vysokým školám stratenú dôstojnosť, úctu a autoritu, pretože veľkú časť môjho profesijného života sa pohybujem v školstve a rozumiem mu z rôznych uhlov pohľadu aj rôznych funkcií. Štát by mal vytvoriť podmienky a snažiť sa „podnikať“ iba tam, kde nemá záujem podnikať súkromný sektor. Školy, bez ohľadu na to, či sú plne financované z rozpočtu alebo súkromné by mali byť zodpovedné za to, aké služby poskytujú. Keď sa Vám to spomínané auto, o ktorom som hovoril na začiatku pokazí, idete ho reklamovať. Ale čo sa stane, keď Vás škola nedostatočne pripraví na prax? Vzdelanie sa musí stať zárukou úspešnej budúcnosti mladých! Namiesto písania stohov nezrealizovateľných úradníckych riešení sa musíme opäť postaviť na stranu mladých a vrátiť im ukradnutú budúcnosť!
0 Príspevky

Zapojte sa do diskusie!

Váš názor ma zaujíma!
Tak neváhajte a napíšte mi ho do komentára!

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *