Komentáre a názory

Prečo komentáre a názory? Či už sa začnete venovať mládeži, športu, podpore kultúry, stanete sa filantropom, alebo Vás len začne štvať, čo vyrastie z budúcej generácie, jednoducho začnete byť presvedčený, že každý môže byť šťastnejší a spokojnejší, schopnejší a úspešnejší, ak bude mať nastavené tie správne podmienky. A preto za mojim rozhodnutím angažovať sa občas vo verejnom dianí hľadajte tú istú odpoveď, ako na otázku prečo učím keď nemusím. No jednoducho preto, lebo môžem. A teším sa, že nie som s podobným videním sveta jediný. Nechcem platiť úradníkov, ktorí mi dokážu x spôsobmi vysvetliť, prečo sa niečo nedá. Nechcem platiť politikov, ktorí nevidia ďalej ako za 4 roky svojho funkčného obdobia a niektorí ani na koniec vlastného nosa. Chcem prispieť k rozumným zmenám v krajine v ktorej žijem, podnikám a učím mnoho mladých ľudí, ktorí to tu raz budú spravovať, keď my už na nich budeme plne odkázaní. Tak preto!

Všetko to, čo ste nechceli vedieť o rezidenčnom parkovaní…alebo Rybníček má gule!

Hneď úvodom vysvetlím, prečo som sa pustil do tejto témy. Ide totiž o tému, v ktorej sa so železnou pravidelnosťou vyskytuje málo faktov a priveľa emócií a to v každom meste, kde sa objaví. Žijem a podnikám v Trenčíne a parkovacia politika sa okrajovo dotkla aj mňa. Okrajovo preto, lebo moja budova sa nachádza na „druhej strane Váhu“, o ktorej radní uvažujú ako o zóne, kde by bolo dobré raz vyhnať všetky prebytočné autá z „prvej strany Váhu“. Teda vybudovať tam záchytné parkoviská. O tom ale niekedy neskôr.

Dva typy vodičov

Mám rád pozitívne emócie, avšak za volantom sa často nenachádzajú. Aj volanty držia v rukách dva typy vodičov – zodpovední a nezodpovední. Zodpovední si idú kúpiť prvé auto ako nevyhnutnosť, druhé…Xté napríklad ako luxus, to už je ich vec. S kúpou každého auta si však uvedomujú, že s autom budú spojené aj sprievodné náklady na parkovanie, servis, olej, parkovanie, výmeny rôznych súčiastok, technické kontroly, poistky, a opäť parkovanie… Áno, parkovanie nie je základné ľudské právo, najmä nie, ak chcete parkovať na inom, než svojom vlastnom pozemku, ktorý máte na liste vlastníctva. Kto má dom s pozemkom, v tomto momente môže prestať čítať, rovnako ako ten, kto s kúpou auta rieši rovno aj kúpu garáže. Druhý typ vodičov považuje havarijnú poistku za zbytočnosť a parkovanie za svoje základné ľudské právo, samozrejme zdarma, pretože beztak platí mestu vysoké dane.

Demotivácia, rovnako ako na cigaretových krabičkách

Realita vo veľkých mestách je taká, že boli postavené ďaleko pred rokom 2000. Kým v časoch, kedy boli projektované veľké sídliská (krajských miest) mala auto sotva každá tretia rodina, dnes je to pokojne aj naopak. Auto má otec, syn a pre istotu parkuje aj mama svoje firemné. Keďže ulice miest nie je možné nafúknuť, začali mestá používať negatívny marketing – demotiváciu. Marketing nie je len o tom, aby ste vytvorili dopyt, ale v niektorých prípadoch slúži aj na jeho zníženie. Napríklad v prípade fajčenia, alebo alkoholu. Štát často používa okrem nefunkčných nápisov o rizikách fajčenia aj morbídne obrázky na cigaretových krabičkách, no najúčinnejším demotivátorom sa ukazuje byť zvyšovanie dane z tabakových výrobkov, ktoré má priamy vplyv na cenu jednej krabičky. Fajčiar tak má možnosť zvážiť, či nechce predsa len seknúť s fajčením, alebo obmedziť svoje výdavky na túto neresť. Obdobne sa cena ako demotivátor používa aj pri parkovacej politike. Má demotivovať ľudí používať vlastné auto na menšie vzdialenosti, ťahať do mestských častí firemné autá a znižovať tak parkovacie kapacity pre ostatných obyvateľov. Má prinútiť zodpovedného aj nezodpovedného vodiča premyslieť si, či preňho nie je výhodnejšie zaparkovať o kúsok ďalej za výhodnejšiu cenu a prejsť jednu-dve ulice peši.

Scenár zavádzania rezidenčného parkovania

Fenoménom posledných rokov sa stalo rezidenčné parkovanie. Dotýka sa vyťažených sídlisk a mestských častí a stretáva sa s totálnym nepochopením ľudí. Nielen skupiny nezodpovedných vodičov, ale paradoxne aj tých, ktorí auto nemajú. Ak sledujete akúkoľvek parkovaciu „telenovelu“ ktoréhokoľvek slovenského mesta, nájdete v nej pravdepodobne ten istý scenár:

  1. Každé rezidenčné parkovanie má hlavnú negatívnu postavu a to primátora, ktorý sa podujme ho zaviesť. Je to veľmi pravdepodobný klinec do jeho politickej rakvy, pretože si dovolí spoplatniť niečo, čo bolo dovtedy zdarma. Je potrebné ho odvolať, podať naňho trestné oznámenie a pod… 🙂
  2. Negatívne spoločenské nálady sú živnou pôdou pre jedného alebo hŕstku opozičných poslancov, alebo bývalých či budúcich protikandidátov takéhoto primátora, ktorí začnú bojovať proti spoplatneniu, aby si tak zdvihli svoj politický kredit medzi ľuďmi. Tento bod obsahuje aj pár protestov a petícií.
  3. Mesto, resp. jeho predstavitelia nedostatočne vysvetlia občanom, v čom spočíva princíp rezidenčného parkovania a tak sa jeho komunikácia zúži už iba na odrážanie útokov, čím stráca dôveryhodnosť.

Princíp rezidenčného parkovania v skratke

Na trenčianskeho primátora netreba nadávať, práve naopak, treba uznať, že má gule a bez ohľadu na to, aký to bude mať dopad na jeho politickú kariéru zavádza v meste potrebnú vec. A to isté platí aj o iných mestách a ich volených zástupcoch.
Rezidenčné parkovanie nie je kúpa vlastného parkovacieho miesta s tabuľkou s vlastným evidenčným číslom. Rezidenčné parkovanie znamená, že obyvatelia určitej ulice, ktorí sú majiteľmi áut, sa poskladajú na luxus, aby na ich ulici (pred blokom a pod.) nemohol parkovať nik iný iba oni. A ak, tak draho. Ich cieľom je vyhnať iné autá preč. To isté je samozrejme cieľom aj obyvateľov iných ulíc. A tak sa v rámci koncepcie parkovania vezme celá zóna alebo mestská časť a zavedie sa v nej tento systém. Je však spravodlivý aj pre ostatné ulice v danej zóne. Ak vo Vašej ulici nemôže parkovať nik iný, ani Vy nemôžete parkovať na iných uliciach len tak, zdarma ako doposiaľ. Žiadna rezidenčná parkovacia karta Vám teda nezaručí, že na ostatných uliciach v celej zóne budete parkovať zdarma. To by potom rezidenčné parkovanie nemalo zmysel. Výsledok by bol rovnaký, ako pred zavedením.

Druhým nezmyslom, veľmi často spomínaným v súvislosti s rezidenčným parkovaním je, že ak platíme dane mestu, tak parkovanie by malo byť zdarma. Lenže… to by už potom nebolo spravodlivé voči ostatným obyvateľom mesta, ktorí nemajú auto. Zamysleli ste sa niekedy, keď ste počuli tento argument nad tým, prečo by ľudia, ktorí nemajú autá platili budovanie parkovacích miest pre nezodpovedných? (to sú tí, čo chcú parkovať zdarma – viď vyššie) Alebo prečo by ste Vy s jedným autom mali platiť parkovacie plochy pre susedove tri autá?

Ďalším nepríjemným a vždy nedostatočne vysvetleným faktom rezidenčného parkovania je, že negarantuje parkovacie miesto každému. Je iba luxusnou možnosťou výhradného parkovania na vlastnej ulici. Garantuje teda iba to, že tam nezaparkuje nik iný. Preto mestá často pri zavádzaní rezidenčného parkovania riešia rovno aj budovanie nových parkovacích kapacít. Rezidenčné parkovanie parkovací problém definitívne nevyrieši, bez ohľadu na to, koľko zaňho budete platiť. Iba ho zmierni. To ostatné, ako napríklad, že pohyb je zdravý, autobusy sú lacnejšie, alebo že auto má kapacitu pre piatich nie pre jedného človeka, to je už na nás. Alebo…. 

Priestor pre marketérov predajcov áut

Rezidenčné parkovanie je účinné a efektívne a zrejme sa bude postupne zavádzať aj do ďalších menších miest. Áut je čoraz viac a parkovanie ako nedostatkový tovar by mohlo byť skvelou motiváciou pre marketérov automobilových predajcov. Ktovie, možno Vám jedného dňa budú ponúkať namiesto plnej výbavy v základnej cene radšej predplatené parkovanie na štyri roky. 🙂

Ako rýchlo dokážeme Európsku úniu vymazať z mapy?

Nechcem hodnotiť rozhodnutie občanov Veľkej Británie a ani aktuálne nálady euroskeptikov, ktorí, ako dúfam, o pár mesiacov zistia, že veď sa v podstate ešte nič tak vážne nestalo. Napohľad…

Milí priatelia, Slováci, Európania…

nedávno som navštívil Rím. Z dnešného pohľadu turistický komplex nepreberného množstva kaviarničiek, obchodov, obchodníkov a otravných taxíkov a iných druhov kasírovania turistov pomedzi viac, či menej zachovalé pamiatky. Monumenty silných panovníkov najsilnejšej ríše, najväčšieho a najmocnejšieho štátu staroveku. Dôvod prečo sa tak veľká a silná ríša rozpadla je vďačnou témou na diskusie v intelektuálnych aj náboženských kruhoch, na Facebooku, či v krčmách túto tému nájdete pomenej.

Historici sa zhodujú v tom, že začiatok konca veľkolepej Rímskej ríše začal jednou prehratou bitkou v roku 378. Tá však nebola príčinou, ani samotným začiatkom konca. Ani Caesarove osobné mocenské ambície neboli jedinou príčinou a dokonca ani „skazenosť“ Ríma, o ktorej básnia kresťanskí historici. V konečnom dôsledku to určite neboli ani nájazdy necivilizovaných barbarských kmeňov, ktoré vo vyspelom Ríme videli Eldorádo.

Jedna príčina tam nebola. Ani jeden zodpovedný, márne by ho alibisti hľadali. Rozbehol sa však sled udalostí a súvislostí, ktoré pre bežných obyvateľov na prvý pohľad veľa nezmenili. Dane sa vyberali aj naďalej, rabovačky a bitky pokračovali ako predtým a určite sa aj hľadal vinník neutešenej situácie…

To, čo si občania Rímskej ríše v tejto dobe nevšimli bolo, že reálne zanikla hlavná idea antického sveta –  snaha vybudovať silnú občiansku spoločnosť. Do biedy sa napokon dostali všetci a všetko sme museli budovať odznova. A bolo to veľmi drahé. Koľko rokov to trvalo a čo všetko museli naši predkovia pretrpieť asi ani netreba spomínať.

Dnes viac ako kedykoľvek predtým sú myšlienky na Rímsku ríšu aktuálne aj u nás. Podobnosť je priam zarážajúca.

Skúsme sa preto poučiť z histórie. Nezmierme sa s konštatovaním, že veľké ríše často zanikajú a veľmi rýchlo miznú z mapy sveta. V súčasnom prepojenom svete úspech jedného často znamená neúspech niekoho iného. A preto keď sa začneme pretekať, tak v konečnom dôsledku stratíme všetci.

Brexit je síce prehratou bitkou, ale mal by byť zároveň pre nás výzvou a poučením. Nenechajme sa pripraviť o ideu silnej občianskej spoločnosti v spoločnej Európe a nájdime jej správnu formu.

Alebo sme naozaj pripravení vybrať si cestu Rímskej ríše?

 

Článok bol publikovaný aj na SME blog.

Ticho kričí najhlasnejšie

Bol som v šoku asi ako väčšina príčetného Slovenska, keď sa zeleno-hnedá skupinka, ktorá si do loga ukradla dvojkríž, dostala do parlamentu. Bol som v šoku preto, lebo mnoho odborne zdatných ľudí, za ktorých by som dal kľudne ruku do ohňa sa jednoducho nevyjadrovalo dostatočne „hejtersky“ na to, aby zaujalo Slovákov. Bol som v šoku z toho, že sa moje deti a kopec iných „decák“ ktoré učím, zobudia do povolebného rána s extrémistami v zákonodarnom zbore a… títo extrémisti nebudú natoľko hlúpi, aby okamžite robili rozruch a bordel. Nie, pokojne si počkajú, až kým sa na nich prestane ukazovať prstom. Sedieť a ticho čakať na veľkú politiku im ide lepšie ako vyjadrovanie sa.

Počkajú si, kým mladí stratia obozretnosť. Kým začnú mať pocit, že všetko negatívne proti kotlebovcom je len číry hoax, že oni sú vlastne tí povestní držitelia sedliackeho rozumu, ktorí takmer všetky problémy nazývajú pravými menami. A nápad s exkurziami do Osvienčimu? Aj na ten sa zabudne. Veď je to príliš drastické pre citlivé povahy a príliš ďaleko… Radšej začneme nejakú zbierku pre zvieratká, na nejaký útulok napríklad. Áno, zabudnime na utrpenie ľudí, na historické svedectvá a poďme zachraňovať opustené zvieratá. To nám dostatočne utesní zvyšky kolektívneho svedomia.

Sme ľudia. Kedysi sme začali kariéru na tejto planéte ako súčasť prírody a nevedno, kto nás kedy korunoval za pánov tvorstva. A namiesto toho, aby sme užívali to najpozitívnejšie z faktu, že sme zrejme najmúdrejší na planéte, začali sme sa biť medzi sebou o to, kto je väčší… Pán.

Pred pár dňami som bol na návšteve v Moldavsku, mimoriadne krásnej a úrodnej krajine, ktorá je napriek chudobe lákadlom nielen pre dobrodruhov. Chaos a neuveriteľná energia, malé hlavné mesto Kišiňov a mnoho jaziev po tzv. okupantoch. Je to ten najslušnejší výraz pre ľudí posadnutých nenávisťou voči inakosti. Voči inej viere, inému oblečeniu, inému jazyku, inej farbe, politickému vyznaniu, alebo ďalším malichernostiam. Ocitol som sa na mieste, kde sa nestačilo dívať. Proste ste museli stláčať spúšť. Symbolicky len tú na fotoaparáte.

Stál som nad 20 000 hrobmi, nad ľuďmi, z ktorých mnohí  sa previnili tým, že si Boha predstavovali a uctievali inak. Že sa našiel jeden extrémista, ktorý ich nenávidel a povýšil svoju nenávisť na kolektívny strach a triedne nepriateľstvo. Židovský cintorín v Kišineve je opustené tiché miesto, ako vystrihnuté z hollywoodskych nepríjemných scén. To ticho tam kričí z každého zničeného náhrobku. Opustená synagóga je mementom škôd spôsobených počas holokaustu nemeckými a rumunskými okupantmi. Ničenie židovských budov pokračovalo aj v priebehu polstoročia sovietskej vlády, keď mnohé z nich boli buď zrovnané so zemou, alebo zabavené štátom na nové využitie.

To nie iba my plačeme za nádhernou synagógou, ktorá stála pod Bratislavským hradom, kým ju súdruhovia s požehnaním režimu nezrovnali so zemou. V Kišineve je ticho. Veľmi hlasné. Ak by ste chceli zabudnúť, pre istotu bude na Vás kričať z každého rohu. Čas sa z opustenej synagógy snaží urobiť zámok Šípkovej Ruženky, obrastá ho kadejakým krovím. Prišlo mi to takmer symbolika toho, ako vnímame okupačné zverstvá dnes. Nechávame to pomaličky zarásť, lebo je nám jednoduchšie a pohodlnejšie tváriť sa, že zverstvá, ktoré sa stali sú už premlčané, stokrát odškodnené, prípadne sa ich snažíme dať do pozície turistických pietnych atrakcií , akýchsi druhých Lúrd pre masochistov. Desaťtisíce nevinných mŕtvych ľudí pod zemou nevidno. Demokracia znamená že si každý môže povedať čo chce a každý môže byť volený a aj s iným názorom môže sedieť v parlamente. Veď ide iba o iný názor a tie majú byť akceptované. Takto nejako aj kedysi začal klíčiť extrémizmus. Nenápadne. Takto klíči vždy.

Viete čo? Nemusíte brať deti na masové exkkurzie do Osvienčimu a spôsobovať im traumy vysvetľovaním, že jeden psychopat raz sfanatizoval ľudí natoľko, že tí potom strieľali do nevinných detí. Úplne stačí, ak im ukážete zopár týchto fotiek a poviete im pravdu, že tí ľudia nezomreli na starobu. Tí ľudia a milióny ďalších zomreli na nenávisť a na ľahostajnosť. Tie strašidelne pôsobiace židovské náhrobky pôsobia spustnuto kvôli tomu, že na tých ľudí jednoducho už nemá kto spomínať a starať sa im o hroby. Pretože zmizli celé rodiny.

Mlčanie je ako spoluúčasť. A aj tá si zaslúži doživotie. Doživotné pripomínanie kolektívnej viny. A doživotnú obozretnosť voči akémukoľvek extrémizmu.

 

Článok bol publikovaný aj na SME blog.

Ticho po búrke – recenzia na veľkofilm

Dramatický thriller, napätie vrcholí. Sedíme v prvom rade a ani nedýchame. Začína to ako klasický hollywoodsky trhák. Dej predstavuje jednoznačnú negatívnu postavu – veľmi vplyvného a bohatého človeka, ktorý sa neštíti ničoho a je krytý ešte vyššími figúrkami a božstvami. Má nadprirodzené presviedčacie schopnosti. Klasické mafiánske prostredie, obleky, kravaty, cigary, reprezentatívne hostesky. Odohráva sa to v období temna, ktoré ešte podporujú dramatické scény v uliciach. Zúfalí zdravotníci, tisícky výpovedí, krízový režim v nemocniciach, pridávajú sa ďalšie davy, tentokrát učiteľov, zatvárajú sa školy. Rodičia si doma obhrýzajú nechty od nervozity, kam s deťmi. Spoza hraníc sem mieria davy bojovníkov, nasiaknutých arabskou kultúrou. Strach a panika sa množia, vyliezajú z každej tlačovky, televízií, rádií aj printov. Dej sa dramatizuje, na hlavného zloducha útočí hneď niekoľko klanov. Kto vyhrá? Jeden má aj oblek Supermana. Síce starší, ale má. Druhý si vyhŕňa rukávy a vyráža do ulíc…. S rečníckym pultom… Ďalšieho musia dabovať, ale o tom potom…

Ďalší si oblieka tričká s nápismi, bije sa do hrude a kričí veľmi nahlas. Organizuje protesty. Ľudia sa zhromažďujú na uliciach a skandujú proti zlu. Zdá sa, že všetko sa môže zmeniť. S hrdinami sa vysypalo vrece a ľudia s nádejou vzhliadajú k tomu, čo sľúbi, že ich vymaní z otroctva a pridá pár nových pracovných miest. Ide o všetko! Charakter rozhoduje! Môžeme to zmeniť! Urobme si lepší štát!, skandujú na oplátku hrdinovia z bilbordov. Verejná mienka sa mení zo dňa na deň, ľud nevie ku komu sa prikloniť. „Utečencov! Viac utečencov!“ kričí režisér. Hlavný negatívny hrdina nasadá do lietadla a letí až na Macedónske hranice odprisahať, že tých zopár utečencov, snažiacich sa prekonať zábrany sem za žiadnych okolností nepustí. Napätie vrcholí, každý kričí na každého. Z kyberpriestoru zasahujú armády trollov. Zapredanci, utečenci, prepadnuté hlasy, zlodeji…a veľa, veľa miliónov.

„Tlačovky! Chcem viac tlačoviek!“ kričí v priamom prenose režisér. Kladní aj záporní hrdinovia poslušne nastupujú pred kamery a nadávajú si v priamom prenose. Dej sa zamotáva, nastáva deň zúčtovania. Počuť streľbu….šampanského. Radosť je predčasná, ako to už v dobrom thrilleri býva. Úsmevy striedajú slzy. Zo záhrobia dejín povstáva temná nacistická postava so svojou armádou. Dej sa v momente mení. V prvom rade niekomu od prekvapenia spadol sáčok s pukancami. Ľudí v uliciach chytá hrôza, v médiách nastáva obrat a mení sa hlavný subjekt ohrozenia. Utečenci sa pustili plota a už nechcú dnu. Hlavné postavy sa spájajú, zlo sa spája s dobrom proti ďalšiemu nepriateľovi, nik už nevie kto je kto a nový hlavný nepriateľ sa tvári iba ako keby išiel náhodou okolo. Za mafiána je označený jeden z kladných hrdinov. „Nie, to ja nie! Ja som tam bol len s priateľkou! Fotím sa s kadekým!“, háji svoju česť. Superman si oblieka mundúr a odlieta na západ. „F**k you!“, ukazuje vydeseným obetiam. Ten s bielou košeľou si oblieka čiernu. Všetci kladní hrdinovia si naťahujú kravaty a odrazu vyzerajú ako ten negatívny. Všetci chcú vládnuť, charaktery postáv sa odhaľujú, nastáva panika. Kladní hrdinovia sa minuli. „Vymyli im mozgy v nejakom laboratóriu“, šepkajú si ľudia sediaci vedľa a tipujú záver deja. Oheň a ľad sa objímajú, dej sa mení každú minútu. „Milostnú zápletku, rýchlo milostnú zápletku!!!“, zlostí sa režisér. V uliciach je zrazu ticho, ani jeden zdravotník, ani jeden učiteľ, ani jeden počerný mladík vynorivší sa z morskej peny. Aj trollovia stíchli. Nastáva ticho po búrke. Otvorený koniec. Titulky. Sála je ticho, úplne ohromená. Nikto netlieska. Friendlisty sa prerieďujú. Ľudia sa rozpačito dvíhajú a odchádzajú, niektorí v tichosti iní nahlas medzi sebou hádajú, o čom to vlastne malo byť, kde je pointa a ako to vlastne dopadlo. A dopadlo to vôbec? Zvíťazilo dobro nad zlom? A čo je dobro a čo zlo? Ktosi vzadu frfle, že na to, že lístok stál 8,43€ na hlavu to dopadlo dosť odveci…

A kto zhasne?

PS: Nový thriller zarobil vraj na daňových poplatníkoch už vyše 9 mil.€ Tak na Titanic to ešte nemá, ale ten bol aspoň kratší.

Tak nám zvalili ďalšiu budovu…

Pavol Hammel má jednu pesničku, ktorú sme si spievali nielen ako pubertiaci, keď trochu hrmelo vo vzťahoch, ale nejako mi prišla na um aj dnes, keď som si prečítal správu, že u nás v Trenčíne zvalili ďalšiu budovu, vežičkový dom z roku 1902:

Vždy, keď pília krásny strom
Viem, že sa vráti
V dyme v daždi, v ústiach riek
V nežnom smútku zápaliek
Keď sa rúca niečí dom, je mi ho ľúto
Aj keď môžu ďalej bývať v ňom
Návrat dáva šancu dvom

Jedna z najkrajších budov v meste na Rozmarínovej ulici odolala dvom svetovým vojnám, neodolala však biznisu. Nebola prvá, stačí si spomenúť na Tisovu vilu a určite žiaľ nebude ani posledná!

Nik z kompetentných necíti vinu, pamiatkári opäť použili argument, že objekt nebol národnou kultúrnou pamiatkou a tak nič nebránilo jeho zbúraniu. Povolenie zbúrať ju dalo aj mesto Trenčín, nič proti nemal ani Krajský pamiatkový úrad. Objekt sa vraj nenachádzal v pamiatkovom území.

Niekedy mám pocit, že keď riešime áčkový stojan na ulici, vedieme s úradmi milimetrovú vojnu o to, či bude dostatočný normovaný priestor pre okoloidúcich, avšak pri viac ako storočnej a skutočne krásnej budove sú úrady ticho. Ticho zostalo aj po ťažkých mechanizmoch. Kto si vežičkový dom nestihol odfotiť, má smolu.

Som Trenčan telom i dušou. Žijem v meste pod hradnou skalou a hradom, ktorý je pre celé Slovensko okrem iného aj symbolom lásky, vernosti a odhodlania. Som si istý, že keď ho stavali boli im veci ako nejaký rozpočet a to, či je dosť investične zaujímavé postaviť ho na skalnom podloží, ukradnuté. Dokonca aj tí úplne prví „developeri“ čo sem kedy prišli, nebúrali, ale tvorili. Vytesali obraz do skaly, na ktorý sa chodia pozerať turisti.

Rozhodnutie zbúrať alebo zrekonštruovať je vždy ťažké. Prechádzal som ním aj ja osobne, preto viem o čom hovorím.  Tiež som kúpil starý dom, vilku na brehu Váhu vo funkcionalistickom štýle z roku 1931 a dlho uvažoval, čo s ňou. Vôbec som nepochyboval a zvolil som si ťažšiu a drahšiu cestu. Dom som obnovil a dostaval. A hoci si mnohí, keď si spočítali 1+1, ťukali a ťukajú na čelo, svoje rozhodnutie neľutujem. Historické dedičstvo si cením viac, ako to prázdno, ktoré po ňom ostane v podobe moderných stavieb, ktoré nemajú takú hodnotu ako tie pôvodné. Hodnota pôvodných stavieb spočíva v tom istom, v čom hodnota umeleckých diel, napríklad obrazov. Hodnota materiálu plus mínus 20€, ale odkaz majstra, príbehy ľudí, ktorí obraz vlastnili, dôvod prečo bol namaľovaný, jeho cesta minulosťou až na dnešné čestné miesto u zberateľa….to mu dáva tú obrovskú hodnotu a tak isto sa dívam aj na stavby.

Je mi smutno z vyjadrenia úradníkov, ktorým sme dali do rúk moc. Vyjadrenie úradu, že ani neuvažoval o možnosti vyhlásenia objektu za národnú kultúrnu pamiatku, nevykazoval pamiatkové hodnoty….už len jeho vek je pamiatkovou hodnotou. Nemusí ísť o národnú kultúrnu pamiatku, stačí, že ide o našu lokálnu. Nás Trenčanov, ktorí potom na Facebooku obdivujeme historické fotky, ako sa náš Trenčín menil v čase, ako vyzerala hlavná ulica kedysi a teraz….Nevykazoval pamiatkovú hodnotu… Developer nikdy nestál na parkovisku oproti a nekochal sa pohľadom na tú budovu. Zrejme nechodil do gymnázia oproti, nestál na tej zastávke. Developer evidentne nikdy neschádzal z mosta dolu okolo nej ako my ostatní. Preto nemala hodnotu. Omnoho väčšiu majú zrejme plechové obchodné centrá, garážové domy a ďalšie popolníky novodobého mestského života. Škoda, že takýmto spôsobom prichádzame o našu minulosť. Škoda, že nás začína baviť ten plechovkový život (plechové továrne, plechové centrá…) a to všetko v posvätnom záujme developera „minimalizovať náklady na obsluhu zákazníka“.

Môj názor nie je podstatný. Podstatné je, aby sme jedného dňa neprišli rukou developerského nenásytného bagra aj o ten rímsky nápis na skale. Úplne k tomu stačí to, že ho nejaký úradník nebude považovať za obzvlášť dôležitý odkaz minulých generácií nášmu mestu.

Vážení páni politici, vyzývam Vás pomôcť Kotlebovým voličom!

Uplynulo iba pár hodín od volieb, v podstate ešte ani neboli poriadne sčítané výsledky a už sme boli svedkami začínajúcich hádok predsedov jednotlivých strán v televíznych štúdiách. Vyhýbavé odpovede, kto by šiel s kým a razantné vyhlásenia, kto s kým nie. Vyzerá to tak, že každý chce vládnuť sám. Ideálne tej skupinke ľudí, ktorá si ich zvolila.

Počasie je dnes asi také ako nálada väčšiny národa. Po spracovaní eufórie z veľkej volebnej účasti nám to začína docvakávať. Slovensko sa nerozhodlo zúčastniť vo väčšom počte volieb kvôli tým krásnym marketingovým pokusom o volebnú mobilizáciu. Kvôli flagom na Facebookových fotkách. Kvôli dvojzmyselným videám či mediálnym kampaniam. Nie. Slovensko zrevalo tentokrát už poriadne nahlas „A DOSŤ!“

Mladí sa potrebujú búriť a ísť proti prúdu, lebo je to in. Potrebujú krikľavé výzvy, silné až prehnané emócie. Nech zdvihne ruku ten, kto sa aspoň raz nehádal s rodičmi v období keď tesne dosiahol volebné právo. Kto nemal pocit, že mu rodičia nerozumejú. Mnoho mladých, ale aj tých v strednom veku doposiaľ na voľby kašlalo. A čím ďalej, tým viac. Sledovali, ako sa ich rodičia a starí rodičia pravidelne zúčastňujú volieb a ako následne nadávajú, pretože problémy zostali. Politici nevyslyšali opakované prosby ani vyhrážky sestier, učiteľov, ktorí stratili autoritu, politici nevyslyšali sťažnosti ľudí, ktorí sa nemôžu dovolať práva. Politici nevyslyšali ľudí v uliciach, ktorých zdvihli zo stoličiek obrovské finančné kauzy, rozkrádanie spoločného majetku. A mladí to všetko sledovali a upadali do čoraz väčšej apatie. Keď sa objavil prvý „spasiteľ“ s obočím pod nosom, prirodzene že zaujal. Bol totiž proti a to je in.

Bol proti politikom, proti imigrantom, proti rómom, proti sociálnemu systému, proti proti proti…. Zaujal aj ten druhý, ktorý bol tiež výrazne proti no bol navyše celebrita (to je tá sekcia „krikľavé“).

Nie, Kotleba nie je problém. Problém je, že byť proti a dávať to akýmkoľvek spôsobom najavo je jednoducho „in“. Aby sme si rozumeli, nemám nič proti tomu byť „proti“, nemám nič proti tomu občas si aj zanadávať. Sám som vodič a nechcite sedieť vedľa mňa v zápche. S čím mám osobne problém je, že byť proti jednoducho nestačí.

V 1989 sme boli proti komunistom, lebo sme mali ideu lepšej spravodlivejšej demokratickej spoločnosti. Chceli sme žiť v Európe bez hraníc. Dnes sme proti, len žiaľ nemáme predstavu za čo.

Smer voľby vyhral a pred svojimi voličmi sa vyhrieva v lúčoch vlastnej domnelej marketingovej geniality. Už to ale nie je slnko, len taká poslabšia žiarovka na výhrev kurčiat. Výsledky volieb potvrdili, že SMER-SD bol proti imigrantom, „pravicové“ strany Oľano, SaS získali svoj výsledok, lebo boli proti SMER-u, Sme rodina bola proti imigrantom, Bruselu, Amerike, SMER-u i politikom ako takým a Kotleba bol pre istotu proti všetkým a všetkému.

Čo mali voliči všetkých týchto strán spoločné? Uverili svojim spasiteľom, že „im“ to natrú! Sobotňajšie voľby boli potvrdením všeobecne akceptovanej situácie, že stačí byť proti a kto je viac proti, ten je viac in. Kotleba tak nie je problémom, je iba dôsledkom. Spýtajte sa ľudí, prečo volili Borisa, Sulíka, Matoviča, Kotlebu…. Pre program? Obávam sa, že ho nečítali. Volili ich preto, lebo veria, že „im“ to natrú: imigrantom, Merkelovej, Ficovi, zlodejom, politikom…. Prečo pohorel Most a Sieť? Neboli dostatočne „hejterskí“. Nevedeli sa jasne vymedziť „proti komu sú“.

Teraz by sme mali riešiť situáciu, ktorá nastala a ktorá sa javí ako problém. Čo robia politici? Všetci svorne ignorujú Kotlebu, tak, ako keď vyhral voľby v banskobystrickom VUC. Matovič so Sulíkom sa do seba a svojho volebného výsledku tak zaľúbili, že nehľadia naľavo ani napravo. Procházka a Figeľ riešia svoj neúspech. Prezident poprie demokratické hodnoty tohto štátu, odignoruje 8% voličov a povie, že bude jednať so všetkými predsedami politických strán okrem Kotlebu. Predsedovia politických strán už riešia s kým „určite nepôjdu“, dávajú si ultimáta, aké im pred voľbami neadresovali ani sestry s učiteľmi dokopy.

Nič sa nenaučili. Nepochopili ani len to, že musia riešiť problém. Kto za to môže je absolútne druhoradé. A to, že ten problém nie je Kotleba. Nebál by som sa Kotlebu, ak by sme žili v normálnej občianskej spoločnosti. Je normálne, že aj v takej spoločnosti existuje Kotleba.  Problémom je sústavné prehliadanie potrieb 210 tisíc zúfalých voličov, ktorí už niekoľko rokov hľadajú politikov, ktorí vyriešia ich problémy. Títo ľudia urobili vážny krok. Tak vážny, že Slovensko stíchlo a čumí, Európa stíchla a čumí, zem sa zastavila….a čumí…. Kotlebu zvolili ľudia z čistého zúfalstva. Ľudia, ktorí už nemajú čo stratiť. Neveria nikomu a ničomu. Nemá zmysel ani vysvetľovať jeho sfanatizovaným voličom prečo a v čom sa mýlia. Jediné riešenie je, aby si politici sadli za jeden stôl a spočítali sa. Aby zistili, že parlament tvorí 150 poslancov, nie 76. Aby sa dohodli ako chlapi že proste budú spolupracovať aj naprieč politickým spektrom tak, aby vyriešili problémy Kotlebových voličov a tí ho viac nebudú potrebovať.

Tí ľudia sa rozhodli „im“ to natrieť. Len im nikto nepovedal, že žiadne „im“ nie je. Je len NÁM VŠETKÝM.

Vážení páni politici, prosím Vás, ukážte Kotlebovým voličom, že existuje aj normálna cesta aj normálna budúcnosť. Ak nie, môžeme počítať, že ich bude ešte viac. Pretože ani vek, ani vzdelanie alebo inteligencia nie sú faktorom, vylučujúcim obdiv alebo súhlas s Kotlebovými riešeniami.

Nie príjemné, ale úprimné….

Dobré ráno Slovensko! Zvládlo si to! Dalo si to! Podarilo sa ti odtrhnúť zrak od digitálnych zariadení, namotivovať aj chronických nevoličov a ukázať novú verejnú objednávku vo veľmi vysokom počte. Stále rozmýšľam, aké pohnútky prevládajú u tých cca 40% občanov, ktorí k urnám neprišli. Ale majú na to právo. Tí ostatní si zaslúžia poďakovanie. Od politikov, ktorým dali svoje hlasy, ale aj od ostatných občanov. Za jednotu a vyjadrenie svojho názoru. Pretože nielen politici majú svoje pohnútky, že chcú nejako zmeniť krajinu, ale aj a najmä voliči. Tí majú predstavu o tom, ako má ich domov vyzerať.

Slovensko rozhodlo si. Volalo si po zmene, vyjadrovalo nespokojnosť, štrajkovalo. Zmobilizovalo si sa. Politici bilancujú a oslavujú, niektorí si v povolebnej eufórii takmer odsekli ruku, iným steká studený pot po čele, lebo volebný výsledok je pre nich neúspechom. Zahraničné médiá to okomentovali tak, že slovenské voľby nikto nevyhral, prehrali všetci a dokonca si tam v zúfalstve poslalo aj strany, ktoré si doposiaľ vnímalo ako exotov. Ty teraz civieš ešte viac ako predtým do digitálnych zariadení a meníš sa na krajinu politológov, ktorí odhadujú možné povolebné koalície a zároveň konštatuješ, že aj tak chlieb lacnejší nebude. Politikom sa podľa tohto percentuálneho rozdelenia vraj nepodarí urobiť zostavu 76-tich ľudí, ktorí by vládli. Milé Slovensko, poviem ti, prečo sa z tohto neúspechu treba tešiť a nie nad ním krútiť hlavou. Tých ľudí je totiž v parlamente 150. Doposiaľ bola celá politika o vládnutí. No teraz si to politikom natrelo. Zmeny nie sú bezbolestné a každý naoko neúspech je počiatkom zmeny. Budú sa musieť dohodnúť. Politici budú musieť konečne začať rešpektovať tvoje zúfalstvo z toho, kam to za 26 rokov až „dovládli“. Budú musieť začať komunikovať a uskutočniť kompromisy, na ktoré by doposiaľ možno ani nepomysleli. Toto je najlepší čas na to, aby vládnutie konečne nahradila práca.

Ďakujem všetkým, ktorí ma sprevádzali v tejto mojej prvej politickej skúsenosti. Bola vzácna. Ďakujem. Dostal som 292 preferenčných hlasov. Viete aký skvelý pocit je dostať preferenčný hlas? Ak niekoho presvedčí nielen strana, ktorá Vás postavila na kandidátku ale priamo Vy ako človek? Je to najvyšší prejav dôvery. Viem že strategicky najjednoduchšie by bolo pridať sa k nejakej silnej strane, ktorá vykazuje aspoň 8 % a povedať jej – pozrite som odborník na určité oblasti, mám výsledky a dám svoje meno za to, že ma dáte do prvej pätnástky. To by znamenalo dostať sa do parlamentu výťahom. Koľkí takíto poslanci doteraz sedeli v parlamente, o ktorých existencii ste ani netušili? Takýto politik nikdy nepochopí tú hrdosť, radosť až priam chuť napísať každému osobné poďakovanie. Ale to by voľby nemohli byť anonymné. Ale keď sa môžu písať anonymné listy, tak prečo by sa nemohol napísať list Anonymovi? Takže aspoň symbolicky…

Milý Anonym,

Dostal som tvoj krúžok. Musím ti povedať, že si ma nesmierne milo prekvapil. Vieš, tak trochu som sa rozhliadol po mojom bezprostrednom okolí. Po mojej rodine, kamarátoch, známych. Tí, ktorí sa ma chystali voliť mi to dali dopredu vedieť. Spočítal som ich a aj s rezervou som ich podporu odhadoval na sotva sto krúžkov. Buďme reálni, ľudia vo svojom najbližšom okolí nemajú viac osôb, ktoré ich poznajú a v pohode by za nich dali ruku do ohňa. Ale ty si ma prekvapil. Zo všetkých takmer 3000 kandidátov, si si vybral mňa. Možno ma ani osobne nepoznáš, možno sme sa dokonca nikdy nestretli a videl si ma iba na plagátoch a možno nie sme ani priatelia na Facebooku. Ale pre teba som bol lepší ako Fico, lepší ako Sulík, ako Matovič aj ako Procházka a ďalší favoriti. Tvojim favoritom som sa stal ja. Ďakujem ti za dôveru. Nie ako politik, ale ako človek.

S úctou                                                                                                                                                 Zoltán

NAOZAJ NEVIEM, KOHO BY SOM VOLIL…

Z rozhovorov v posledných týždňoch a teraz už takmer každý deň často vyvstane jedna otázka, resp. myšlienka: „Naozaj neviem, koho by som volil. Komu mám dať svoj hlas.“ Táto myšlienka sa následne doplní o osobné argumenty: „Neverím im, sú to všetko zlodeji, skorumpovaní politici, klamári, neschopáci, nič sa nezmení, môj hlas nič nezmení a prečo vlastne máme všetci rovnakú hodnotu hlasu a keby voľby mohli niečo zmeniť už dávno by ich zrušili….“

Štát stoja voľby 10,7 milióna eur. Našich 10,7 milióna eur. Keby som chcel byť populista ako repa, tak na tomto mieste by nasledoval jednoduchý výpočet, čo všetko by sme si za to mohli kúpiť, o koľko zvýšiť platy sestričkám, koľko toaletného papiera pre nemocnice nakúpiť. Nebojte sa, hoci je to tiež matematika, moja druhá životná láska, dnes týmto frázam odolám.

Zvyčajne, keď pri rozhovore padne úvaha „neviem koho by som volil“ odpoviem „No veď predsa mňa!“ A tam potom aj s úsmevom končím moju dennú dávku populizmu. Ale teraz vážne. V týchto voľbách kandiduje 23 strán. Po Kaníkovom výstupe zdá sa, že už len 22. Každá má plus, mínus 150 kandidátov, čo je dohromady 3300 ľudí. Rýdzo so sociologického pohľadu by nemal existovať človek, ktorý niekoho z kandidátov osobne nepozná. A ak by aj taký existoval, čo nevylučujem, má okolo seba nejaký základný okruh najbližších ľudí, z ktorých niekto pozná osobne niektorého z kandidátov, prípadne opäť pozná niekoho ďalšieho kto pozná niektorého z kandidátov. Takto sa o nich aj rozširujú referencie.

Vždy, keď niekto v mojej prítomnosti položí otázku koho má voliť, tak tentokrát už bez srandy poviem: Voľte toho, komu by ste bez problémov zverili svoje dieťa (ak ho nemáte, tak frajerku, auto, bicykel, dôchodkový fond……doplňte podľa ľubovôle) Musíte sa sami seba opýtať: Zverili by ste napríklad svoje dieťa kandidátke, ktorá si stiahne nohavičky, aby zaujala? Zverili by ste svoju dcéru človeku, ktorý sa zdraví „Na stráž“? Zverili by ste tajomstvo Matovičovi? Alebo svoju záhradu Procházkovi, ktorý tú svoju rýľoval so zázračne čistým rýľom v bielej košeli? Pustili by ste svoju dcéru na dovolenku s Kollárom? Zverili by ste vedenie svojej firmy legendárnemu tvorcovi grafov Kažimírovi? A komu by ste nechali postrážiť svoju peňaženku? A komu krajinu? Preháňam, však? Prečo by ste niekomu mali zverovať niečo svoje osobné….?

Ľudia, ktorí sa v politike obmieňajú s rôznymi farebnými prestupmi už viac ako 20 rokov by Vám mohli dať odpoveď na otázku, prečo Vám štát kradne viac ako 55% z Vášho príjmu každý mesiac. Sú to Vaše peniaze, niečo Vaše osobné, čo ste vytvorili  Vy ako hodnotu a či už s nevôľou alebo dôverou, tieto peniaze posielate štátu každý mesiac. Spôsob boja niektorých občanov je taký, že sa nezúčastnia volieb. Je to bezrizikové, pretože im za to nič nehrozí. Svoj balík peňazí budú ďalej posielať, či chcú, či nechcú, akurát nerozhodli o tom, kto ich bude spravovať. Konečný výsledok tohto pseudoboja bude, že už nebude väčšina rozhodovať o celku, ale že napríklad aj 18 % rozhodne o osude zvyšných 82%.

Ale skúste vyjadriť svoju nevôľu s politikmi tak, že štátu tie peniaze nedáte! No to by ešte len vtedy začal cirkus! Politici vďaka moci, ktorú ste im dali, alebo tá zvyšná časť, ktorá bola voliť, vás prinútili pod hrozbou väzenia dávať na oltár štátu 55% zo svojich peňazí mesačne. A jediné, na čo sa ľudia zmôžu je, že rezignujú na voľby práve v momente, kedy by to tým politikom mohli spočítať?

Alebo pomôcka č.2: Skúste voľby vnímať nie ako odvetu, ale naopak, ako odmenu. Jeden Váš voličský hlas má hodnotu presne 8,59€. Za každý odovzdaný hlas dostane strana, ktorá dosiahne určitý počet percent takúto sumu a ešte raz toľko od ministerstva financií ako príspevok na ich činnosť. Skúste sa zamyslieť, kto by si zaslúžil túto Vašu sumu, alebo koho myšlienky by ste ňou chceli podporiť. A to je už aj dobrý dôvod na prečítanie si volebných programov jednotlivých strán. Viem že sa to ťažko číta a ja sám vybehnem z nuly na sto vždy, keď si to predstavím. Práve preto Vám tiež ako občan – volič môžem navrhnúť iba jediné – vyberte si kandidáta/ov naozaj podľa toho, do akej miery by ste im zverili niečo svoje osobné, napríklad svoje ťažko zarobené peniaze.

Psychológia v službách volebnej demobilizácie

Významnou súčasťou marketingu je psychológia. Dobrý psychológ dokáže byť aj dobrým marketérom a môže to platiť aj naopak. Sú produkty, cieľové skupiny a tým pádom aj kampane zamerané na emócie. Najmä kampane na posilnenie vnímania značky, na upevnenie citovej väzby voči značke, na definovanie značky, na posilnenie zákazníckej lojality. Psychológia má svoje nezastupiteľné miesto najmä tam, kde je produktom človek. Človek je totiž dynamický „produkt“ priamo viazaný na sympatie či antipatie a pokiaľ nevyvolá určitý typ emócií, nebude korunovaný úspechom. Mnohé „produkty“ zo súčasného politického spektra, tak ako ich stretávate v priebehu rokov na bilbordoch to majú o niečo jednoduchšie. Sú už na prvý pohľad sympatickejší ako iní. Je to podvedomé – politik môže mať výrazné komunikačné „antény“ (oči, nos uši, brada) alebo sťaženú situáciu napríklad tým, že jednoducho kvôli svojmu vzhľadu – napr. prepadnutým očiam, hrubému obočiu či výrazným nazolabiálnym vráskam nebudú nikdy odfotiteľní ako „otcovia národa“. Vedia to aj politickí marketéri a vedia aj kopec iných múdrostí, ktoré využívajú na Vašu manipuláciu. Dobre, tu končím s výkladom, dnes chcem iba kĺzať po povrchu a polopatisticky Vám vysvetliť jednu zásadnú vec:

Opakovanie je matkou múdrosti tvorcom všeobecne prijatej pravdy.

Je pravdou, že keby voľby mohli niečo zmeniť, už dávno by boli zrušené, alebo legislatívne obmedzené. Politici však rátajú s tým, že k voľbám príde zhruba 50-55% oprávnených voličov, teda zhruba polovica. Polovica zostane doma nadávať. Hoci aj tí sú svojim spôsobom voliči. Nevoliaci voliči. Keďže aj politický marketing je tak, ako marketing všeobecne, najmä o exaktných číslach, jednotlivé strany majú vypočítané, koľko voličov z celkového elektorátu musia dostať, alebo aj nedostať k urnám, aby mali vysnívaný percentuálny podiel. Niektorým stranám vyhovuje, že sa volebná účasť každým rokom znižuje, iným to nevyhovuje, lebo dúfajú, že práve medzi nevoličmi sú tí ich voliči. A tam vznikajú rôzne komunikačné taktiky. Na jednej strane znížiť volebnú účasť podporovaním apatie, na druhej strane ju zvýšiť.

Prepadnutý a ešte prepadnutejší hlas

Jednou z mojich obľúbených rozšírených povier, ktoré sú súčasťou predvolebného arzenálu väčšiny politických dinosaurov je presvedčenie, že ak dáte hlas strane s nižšími preferenciami/novej strane/malej strane, Váš hlas prepadne v prospech veľkých strán. Od toho je už len krôčik k tvrdeniu, že všetky malé strany sú bielymi koňmi týchto strán. Malé strany je potrebné zdémonizovať, zneistiť voličov, pretože „trieštia hlasy“. Takto to s radosťou prezentujú nielen konšpirátori, ale najmä seriózni marketéri a stratégovia veľkých strán, ktoré sa cítia ohrozené novou politickou generáciou/kultúrou.

Nielen ako marketér, ale aj ako vysokoškolský učiteľ som sa naučil, že nie je dôležité, čo Vám kto tvrdí. Omnoho dôležitejšie je, kto, ako, kedy a prečo Vám to tvrdí. Skúste sa opýtať svojich potomkov, akú dostali známku v škole, alebo kde boli včera večer. Tiež budete rozmýšľať ako sa pri tom tvária. Alebo si skúste spomenúť na chvíľu, keď Vám šéf tvrdil, ako sa Vašej firme nedarí. Koľko týždňov/mesiacov mu od tej chvíle trvalo znížiť Vám plat alebo obmedziť iné benefity? To, čo však funguje v bežnom živote, v prípade politikov žiaľ z jednoduchého dôvodu nefunguje. Tým dôvodom, prečo to u politikov nefunguje je, že ak nám niekto dostatočne veľakrát opakuje jedno a to isté tvrdenie, tak strácame opatrnosť, veríme mu a dokonca sa tvrdenie občas stáva aj našim neochvejným presvedčením.

Ako sa z posolstva stane všeobecne akceptovaná pravda, alebo „Spomeňte si na Pavlovho psa“

Aby sa totiž takéto tvrdenie stalo „verejným tajomstvom“ o ktorom „vieme všetci, síce netušíme odkiaľ ale veríme mu“, je potrebné vyvolať efekt „Keď zvoní, slintám“. Iste si všetci pamätáte na Pavlovho psa a jeho podmienený reflex. Už Pavlov prišiel na to, že keď budete svojmu psíkovi dostatočne dlho súčasne zvoniť a podávať žrádlo, tak po určitej chvíli stačí, aby ste zazvonili a psík, aj bez žrádla začne slintať, ako keby to žrádlo naozaj mal. Rovnakým spôsobom vznikajú aj neochvejné verejné presvedčenia. Napríklad, že „Fico chráni zlodejov, alebo že SaS povalila vládu, alebo že TIP sú Paškovi chlapci, alebo že Penta financuje SIEŤ a mnoho iných….“

Najviac hlasov získavajú víťazné strany od nevoličov

A teraz konečne poviem, kam mierim. V posledných mesiacoch je takýmto častým obľúbeným evergreenom, že prepadnuté hlasy sú hlasy odovzdané stranám, ktoré sa celkom určite nedostanú do parlamentu, lebo v prieskumoch vykazujú menej ako 3% a ľudia, ktorí ich volia tým prispievajú k víťazstvu SMERU vo voľbách. Verte či nie, počet odkazov v Google na „prepadnuté hlasy“ činí pekné číslo 3960!

Odpoveď na otázku, prečo si niekto dá až takú námahu a zvlášť pred voľbami nechám na Vás. Hlasy, ktoré odovzdáte komukoľvek nie sú prepadnuté hlasy. Sú to Vaše demokratické rozhodnutia, ktoré ste pred 26-timi rokmi nemohli urobiť. Iste, v nemilosrdnej matematike môžu „prepadnúť“ v prospech strán, ktoré sa dostali do parlamentu, teda aj tej, ktorú v ňom možno nechcete. Jedno Vám však zabudli povedať. Osud týchto „prepadnutých“ hlasov je rovnaký, ako osud hlasov, ktoré neboli odovzdané. Ak ste niekde čítali a osvojili si tvrdenie, že Vy sa volieb nezúčastňujete z princípu, lebo voľby legitimizujú partokraciu, vedzte, že jazykom nemilosrdne strohej matematiky nerobíte nič iné, iba odovzdávate hlas stranám, ktoré zvíťazia vo voľbách. 

Nikto Vás nenúti. A vedia prečo…

Existuje taký obľúbený predvolebný populistický evergreen, že zavedieme elektronické voľby/voľby z pohodlia domova. Áno, pri týchto plánoch sa vždy trochu pousmejem, pretože my voľby z domu máme už dnes, len si to málokto uvedomuje. Aj voľby z Facebooku aj voľby z krčmy. Kdekoľvek v sobotu zostanete s rozhodnutím nezúčastniť sa toho cirkusu, odtiaľ vhodíte ten „pomyselný nevoličov hlas“, ktorý sa tiež zarátava do celkovej štatistiky a prispieva napríklad k víťazstvu SMER-u vo voľbách. Prípadne iných strán. Ak chcete, aby to bolo inak, ak sa neviete v duchu zmieriť s tým, že by ste odovzdali svoj hlas nejakej konkrétnej súčasnej parlamentnej strane, alebo sa svojou apatiou podpísali pod víťazstvo nejakej strany, nezostáva Vám nič iné, ako urobiť si o týždeň v sobotu čas a aspoň symbolicky sami za seba pripomenúť politikom ich predvolebné sľuby. Nikto a nič Vás nenúti čakať ďalších 8,12,16….rokov.