Články

Máme viac pokazených zubov alebo hláv?

Neverili by ste, aké kreatívne odbory sa dajú študovať na našich vysokých školách. Verejných aj tých súkromných, ktoré v podstate len kopírujú nastavený verejný dopyt. V prvom rade chcem motivovať mladých, aby to využili a išli študovať. Vyštudovať vysokú školu je stále viac, ako vyštudovať strednú, je to iný kontakt s realitou, s inou formou vzdelávania a určite sa niečo pri tápaní vysokoškolskými skriptami naučia. Už neraz som povedal a poviem to znova, že titul už dnes nie je zárukou kariéry, tobôž nie úspechu. Prosím rodičov, aby nestrašili mladých týmto tvrdením, ktoré ešte v ich časoch ako tak platilo. Úspech sa totiž nachádza až za tým, čo je v kategórii povinností. Dnes je však omnoho dôležitejšie to, čo vyštudujete. Je to dokonca dôležitejšie, než to, kde. Na Slovensku máme dve kategórie vysokých škôl – verejné a súkromné. Verejné sú plne dotované zo štátneho rozpočtu, súkromné z vreciek študentov (ich rodičov). Keď sa rozhodnete ísť študovať na vysokú, celkom určite Vás budú zaujímať mnohé ukazovatele a argumenty prečo ísť tam, či onam, no asi máloktorý študent sa zaujíma o hospodársky vývoj a prognózy krajiny na 10 rokov dopredu. Koniec-koncov, nie je to ich starosť. Toto má sledovať a regulovať štát. Ak potrebujete len nejaké písmenká pred menom, vyberiete si pravdepodobne niečo menej náročné. To je potom obvykle dôvod, prečo máme toľko absolventov sociálnej práce, verejnej správy, či politológie. Alebo napríklad animátora voľného času. Áno, aj taký vysokoškolský študijný odbor máme. A v poslednej dobe je populárnou psychológia. Len pre porovnanie, zubárov máme od minulého roka o 80 viac, kdežto psychológov nám pribudlo 342 len z verejných vysokých škôl, financovaných zo štátneho rozpočtu. Naozaj potrebuje štát toľko psychológov? Podľa toho, ako financujeme vysoké školy zrejme áno. Psychológ je podľa štátu užitočnejší ako zubár. Počet absolventov psychológie nie je konečný. Ak totiž zoberieme do úvahy podobné študijné programy s názvom Spoločenské a behaviorálne vedy, tj. psychológia, sociálna a pracovná psychológia, kariérové poradenstvo, sociálna a pracovná psychológia, sociálna práca, sociálna práca v zdravotníctve, sociálna práca so zameraním na rodinu, aplikovaná sociálna práca, riadenie a organizácia sociálnych služieb, sociálna práca vo verejnej správe a sociálne služby, sociálne služby a poradenstvo, sociálne služby a poradenstvo vo verejnej správe, sociálna antropológia, ich celkový počet absolventov v prvom a druhom stupni denného štúdia dosiahol počet 1.726. Žiada sa mi dodať, že za ten istý čas sa tu štyri automobilky dlhodobo a opakovane zháňajú po absolventoch technických smerov.

Aby ste mi rozumeli…V žiadnom prípade neznevažujem štúdium spoločenských a behaviorálnych vied. Ani psychológie, ani politológie ani sociálnej práce ani príbuzných odborov. Každá jedna škola vyžaduje čas a úsilie a aj nemalé osobné financie. Dokonca keď mi kamarát marketér oznámi, že ide po štyridsiatke študovať psychológiu, tak mu tlieskam, lebo viem, že touto nadstavbou nesleduje titul pred menom (stačia mu doterajšie), ale snahu lepšie porozumieť cieľovým skupinám. Čo tým sledujem je iná otázka….

Totiž, viete koľko absolventov rovnakých študijných programov vyprodukovali za minulý rok súkromné vysoké školy? Poviem Vám to presne. 3393 absolventov spoločenských a behaviorálnych vied. Takmer raz toľko ako na verejných. Čo z toho vyplýva? Že dopyt zo strany študentov je a ak je toto štúdium silou-mocou ich snom, sú ochotní si zaň aj zaplatiť.

Keď som ešte chodil do školy ja, učil som sa, že verejné služby je nutné udržiavať tam, kde súkromný sektor neexistuje, alebo nemá záujem o poskytovanie určitých služieb. Napr. armáda, polícia… z toho titulu máme aj verejné vysoké školstvo. A štát sa v tomto prípade správa tak, ako keby sám potreboval služby psychológa. Má príliš benevolentnú výchovu. Necháva mladých robiť si čo chcú. Neurčuje mantinely, nemyslí dopredu, nedovidí za roh hospodárskeho vývoja a nechápe možné dôsledky. Ako keď ste prvorodič a šialene rozmaznávate svoje dieťa. „Chceš čokoládu? Áno tu máš celé kilo, aby si malo dosť. A nechceš si umyť ruky? Nevadí, tak si ich neumy, možno samo pochopíš dôsledky svojho konania, keď si zamažeš oblečenie a nám gauč a steny. Nechceš ísť spať? Chceš pozerať telku do polnoci? Chceš sa bicyklovať namiesto písania úloh? Ideme na obed do fast foodu? No jasné že môžeš všetko! Som predsa tvoj milujúci rodič, ktorý ti dáva absolútnu voľnosť s cieľom nezdeformovať ťa!“…  Nemusíte so mnou vo všetkom súhlasiť, stačí, ak pochopíte tento pohľad na vec. Prečo dovolíme a platíme štúdium študentom podľa ich vlastného, často sebastredného záujmu? Prečo dovolíme verejným vysokým školám tento záujem využívať? Nebolo by rozumnejšie dať hlavy dokopy (a že ich je tu viac ako 5 miliónov) a zamyslieť sa nad tým, či naozaj potrebujeme 1700 nových psychológov ročne, alebo chceme financovať vysokoškolské štúdium mladým podľa skutočných potrieb tohto štátu a nás, ktorí to platíme z našich daní?

 

Článok bol publikovaný aj na SME blog.

Prečo sa nebáť študovať na vysokej škole v akomkoľvek veku?

Generácie študentov už stáročia čakajú na vedeckú štúdiu, ktorá potvrdí, že žiakom je možné naliať vedomosti do hláv. Namiesto bádania po tom, či a ako sa to dá, však stále prichádzajú nové a nové štúdie, ktoré v ľuďoch potvrdzujú pocit, že čím sú starší, tým menej si zapamätajú a učenie je pre nich ťažšie. Tento pocit dokážu ešte prehĺbiť aj moderné technológie, v ktorých jazyku rozprávajú takmer všetci mladí. A tak sa nám generačná priepasť vidí nekonečná a možnosť naskočiť na ten rýchlik, či dobehnúť zameškané prakticky nulová. Niekde v tomto bode zaháňajú myšlienku na ďalšie vzdelávanie ľudia po štyridsiatke. Ľudia, z ktorých mnohí nemajú kontá na Facebooku. Ľudia, pre ktorých bol vrcholom zvládnutia informatiky Word ako súčasť MS Office. A nie je veľa takých, ktorí by ich uistili, že ich pocity aj úroveň doterajšieho vzdelania sú úplne v poriadku. Učil som mnohých ľudí 40+, ktorí sa rozhodli z nejakého dôvodu pre vysokoškolské štúdium. To rozhodnutie študovať nebolo vôbec ľahké. Na 80% k nemu boli „dokopaní“ životnými okolnosťami, obvykle pracovnými. Nútené zvyšovanie kvalifikácie, tabuľkové platy, hrozba straty zamestnania…. No mnohí z nich sa nechali prehovoriť, keď išli na vysokú školu ich deti. Avšak s rozdielnym cieľom. Kým u mladých išlo predovšetkým o získanie titulu, ako samozrejmosti na trhu práce, u tých starších išlo o výraznejšie zapojenie ega a titul bol pre nich čímsi nepredstaviteľným, vzácnym, životnou métou, ktorá bude znamenať aj rešpekt a uznanie širokého okolia.

Drvivá väčšina týchto študentov, pochopiteľne z časových dôvodov najmä externistov, majú moje uznanie omnoho skôr, než sa k tomu titulu dopracujú. A že sa na 100% dopracujú, to hádam ani nemusím uvádzať. Motivácia je u nich omnoho silnejšia a pomáha im zvládnuť aj ťažšie skúšky. Nedovolí im mávnuť rukou a prejsť len tak na inú školu, alebo to len tak vzdať a ukončiť. Nezniesli by možné posmešky okolia. Majú trpezlivosť a silnú motiváciu, aká mladým väčšinou chýba.

Druhou zaujímavou vecou je, že títo starší študenti, ktorých už čiastočne vyškolila prax, sú vzájomným obohatením aj pre pedagógov. Už po nástupe zistia, že vysoká škola nie je taký strašiak, ako sa to zdá. Že to nie je nič hrozné, že je to naopak zábava a študijné materiály si často sami dobrovoľne pridávajú. Vďaka ostrieľanosti z praxe sa neostýchajú konfrontovať profesorov otázkami, konzultovať s nimi prípady z praxe a porovnávať si vlastné poznatky s nadobúdanými teoretickými vedomosťami.

Ak sa už niekto po štyridsiatke dá na vysokoškolské štúdium, môžete naňho uzatvárať stávky, že to neskončí pri prvom titule. Mám skúsenosť, že vzdelávanie ich natoľko pohltí, že to ničnerobenie po získaní nejakého titulu nevydržia a stanú sa adeptami na celoživotné vzdelávanie. Jednoducho keď sa už človek raz odváži a zistí, že hlava je aj po niekoľkých dekádach plne použiteľná, vezme si to za svoju životnú filozofiu a určite v tom bude po nejakej dobe pokračovať.

Starší študenti si dokážu omnoho lepšie zapamätať informácie, pretože veľmi chcú a hľadajú spôsoby, ako si lepšie pamätať, ako sa učiť. A dokážu memorovať. Áno, je to presne tak, nenávidené memorovanie informácií správnym spôsobom pomáha zapamätať si ich. Ak vpustíte informáciu do krátkodobej pamäte, pričom ju prekryjete X ďalšími informáciami  bez toho, aby ste sa k nej vrátili, teda ju nejakým spôsobom uchovali, ste na najlepšej ceste k zabúdaniu. A následnej frustrácii, že nedokážete absorbovať toľko učiva.

A propos…je potrebné vstrebať toľko učiva, keď dnes máme na všetko internet a vieme kde hľadať? Nuž, ak chcete byť dobrí v čomkoľvek, potrebujete si najskôr vybudovať aj určitú nutnú teoretickú základňu. Naštudovať to, na čo už prišli tí pred Vami. Ak učivo „memorujete“ správnym spôsobom, ukladáte si ho do dlhodobej pamäte a viete s ním správne pracovať aj neskôr a aj v praxi. Memorovanie bez porozumenia je Hviezdoslavov Kubín.

A napokon, ak chcete byť inžiniermi aj po tom, čo vypadne elektrina, tak áno, je to potrebné.

Takže to zhrniem. Bez ohľadu na to, či máte 40, 50, alebo viac rokov, jedna z najlepších vecí, top darov sebe samému, spôsobov ako zostať mladým, vybočiť z koľají, či zmeniť nežiadúci trend vyhorenia v práci je štúdium. Vydať sa do neprebádaného terénu, spoznať aj o generáciu-dve mladších spolužiakov, ktorí majú nové nápady a akčné myslenie a vzájomne sa obohatiť. Poďte smelo do toho! Váhaním ste stratili doterajšie roky!

 

PS: Viete prečo sa starší študenti rýchlejšie učia na skúšky? …Presne tak, lebo vypínajú (alebo nemajú) Facebook 🙂

Ako vyrobiť nezamestnaného lacnejšie a drahšie – manuál pre politikov, ktorí radi šetria na nesprávnych miestach.

V posledných dňoch som si prečítal v spravodajstve opäť jednu z málo potešujúcich správ. Niektorí učitelia pokračujú v štrajku, tentokrát tí vysokoškolskí. Odmietajú učiť a preberajú štafetu po základných a stredných školách. Reakcia kompetentných je: „na kieho Boha teraz štrajkujú“ a učitelia to presne tak ani za toho Boha nevzdali, čím vyvolali ešte väčší záujem verejnosti o školstvo. Štrajk sa mnohí pedagógovia rozhodli riešiť po svojom – neučiť. Keď sa neučili základoškoláci, rodičia boli v strese a jediní, ktorí mal z toho radosť boli práve žiaci. Samotný fakt, že vôbec nejaké školy sú zatvorené, že deti sedia doma a neučia sa, je alarmujúci. Hoci, viete čo je alarmujúce viac? Že mnohé deti sa neučia, ani keď sú všetky školy otvorené. Že nedostatočne pripravené prídu na stredné školy a potom chcú ísť na vysoké. Niečo sa nabrífujú, urobia skúšky, dostanú sa a začne kolotoč prednášok, haldy kníh a nutnosť individuálneho memorovania potrebnej teórie, lebo bez nej sotva naviažete na nejakú prax. A tam sa medzery zo stredných, prípadne božechráň základných škôl vždy ukážu. Aj vysoké školy sú len nadstavbou. Najvyššou možnou odbornou, ale predsa len nadstavbou na niečo už naučené. Ak to aj „zanedbaný“ študent dokáže zamaskovať, či už dávkou šťastia alebo jednorázovým nabrífovaním sa na skúšku, aj tak to napokon vybuchne v praxi. A bude z neho buď neúspešný zamestnanec, fluktuant, alebo úspešný nezamestnaný, nadávajúci na systém a nedostatok príležitostí. V takomto prípade by som pokojne išiel štrajkovať proti učiteľom, alebo aj proti rodičom. (žartujem a možno ani nie)

To je ten lepší prípad, kedy sa neúspech u človeka dostaví ako dôsledok vlastnej lenivosti a nedostatku disciplíny. Ten horší prípad je, keď nezamestnaných celkom cielene a dlhodobo vytvára štát. A v tomto majú učitelia pravdu. Áno, náš školský systém, najmä systém vysokého školstva je nastavený na produkciu veľkého množstva nezamestnaných. Nie je však nezamestnaný ako nezamestnaný. S troškou expresívnosti môžem štátu poradiť, ako vyrobiť ešte aj tých nezamestnaných lacnejšie. Jedným z mojich obľúbených mýtov, ktorý často opakujú aj samotní politici neznalí problematiky je, že súkromné vysoké školy sú nekvalitné, že je to zlý biznis, ktorý sa rozrástol ako huby po daždi a môžu za nepoužiteľných vysokoškolákov. Je pravda, že Slovensko má 35 vysokých škôl, z toho 20 verejných, 3 štátne a 12 súkromných.

Tie súkromné však vznikli na úplne prirodzenej báze vytvorenia ponuky tam, kde vycítili dieru na trhu. Keďže splnili podmienky akreditácie, dnes fungujú a vzdelávajú vysokoškolákov. Rozdiel medzi nimi a verejnými vysokými školami je ten, že  tie súkromné sú normálne podnikateľské subjekty, odkázané len na kvalitu svojej ponuky a dostatočný dopyt zo strany platiacich študentov.  Viacerí politici, keď sa rozhodnú riešiť problematiku vysokého školstva, začnú ako prvé dehonestovať práve súkromné vysoké školy a žiadajú kompetentných, aby začali ich rušením. Ak sa má teda niečo vo vysokom školstve radikálnejšie obmedzovať, či rušiť, vždy sú na odstrel ako prvé súkromné vysoké školy. Bodka. Mám skúsenosti z oboch sfér – súkromnej aj verejnej a nedovolil by som si niečo také navrhnúť. Prečo?

Povedzme, že ideme vytvoriť dvoch nezamestnaných. Máme študenta A, ktorý ide študovať neperspektívny odbor na verejnej vysokej škole, plne dotovanej štátom. Štát financuje verejné vysoké školy z peňazí daňových poplatníkov, čiže Vašich. Vy platíte štúdium študentom verejných vysokých škôl. Vy platíte všetkých tých vyprodukovaných absolventov filozofie, umenia, práva, sociálnej práce….Takže zaplatíte jeho štúdium a keďže po ukončení nenájde uplatnenie, štát ho ďalej živí formou sociálnych dávok. Nenašiel uplatnenie a je nepoužiteľný pre zamestnávateľov? Nevadí. Štát má preňho programy na rekvalifikovanie, ktoré opäť uhradí z Vašich daní.

A máme aj študenta B, ktorý ide študovať rovnako neperspektívny odbor, avšak na súkromnej vysokej škole, kde si štúdium plne hradí zo svojho vrecka. Takže zaplatí si štúdium a po ukončení nenájde uplatnenie – máme teda druhého nezamestnaného, avšak Vaše náklady naňho boli až doposiaľ 0€. V tom je ten diametrálny rozdiel. Je to len a len jeho vec, že si vybral školu, resp. odbor, ktorý si vybral a či bola jeho investícia dobrá, alebo nie. Zaplatil si to z vlastného vrecka.

Štát a aj politikov, ktorí sa cítia byť kompetentní v téme školstvo by malo teda predovšetkým zaujímať verejné vysoké školstvo a zamerať sa na zmeny v ňom. Pretože učitelia verejných škôl vystupujú pred verejnosťou ako chudáci, totálne demotivovaní 400-500 eurovým platom. Žiaľ, presne tak sa k nim začína stavať aj verejnosť. Politikov by malo zaujímať, ako verejné školstvo upraviť, zredukovať, povedať aj to negatívne, napríklad, či a nakoľko je potrebné zredukovať školy, študijné odbory, možno počty učiteľov. Podľa toho, aká je potreba trhu a zamestnávateľov a akú prognózu má hospodárstvo krajiny na najbližšie desiatky rokov. Politici by nemali nadávať na biznis súkromných škôl, ktoré sú vlastnou dobrovoľnou voľbou pre rodičov, či študentov. Mali by sa postarať o to, aby kvalita verejných škôl, tak základných, stredných, ako aj vysokých bola bezkonkurenčná.

PS: Videli ste už niekedy štrajkovať učiteľov súkromných škôl?